kľúčovou otázkou voľby generálneho prokurátora je to, či osoba zvolená do tejto funkcie je ochotná a schopná transformovať monokratickú prokuratúru na civilizovaný model, ktorý sa už nebude inšpirovať stalinizmom. Na túto kľúčovú otázku dal Maroš Žilinka odpoveď: praje si reformu prokuratúry, ale o jej radikálnom prebudovaní nič nehovorí. Tak sa teda pozrime, čo má súčasná podoba našej prokuratúry vo svojej DNA. Nebude to príjemný pohľad.
Dejiny štátu a práva nás učia, že kdesi na začiatku existoval orgán verejnej obžaloby, ktorý sa historicky vyvinul oddelením vyšetrovacích právomocí a dozoru nad prípravným konaním a stal sa zástupcom panovníka. Potom, v ére absolutistických monarchií, sa právomoci tohto orgánu neúmerne zväčšili.
Absolutizmus odznel a väčšina štátov opustila model prehnane mocnej prokuratúry. Sovietske Rusko si však práve tento model prisvojilo, pretože vyhovoval Stalinovým zámerom koncentrovať moc. Bol to systém ako stvorený pre diktátora. Spolu so Stalinom ho v boľševickom Rusku tvoril a viedol Andrej Januárovič Vyšinskij: právnik, akademik, prokurátor, diplomat a masový vrah.
šľachtic v diktatúre proletariátu
Vyšinskij bol vo svojej najobávanejšej ére na pohľad distingvovaný muž. Mal striebristé šediny, jemné fúziky, nosil elegantné okuliare. Bol aj schopný rečník, dostatočne vzdelaný, napokon, právo vyštudoval ešte za cárstva. V žilách mu prúdila krv poľskej aristokracie, aj keď rod dávno schudobnel a Andrejov otec si na živobytie zarábal ako lekárnik.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.