napísal niekoľko kníh – ako veľký fanúšik U2 a Bonov priateľ bol spoluautorom knihy Get Up Off Your Knees: Preaching the U2 Catalog. Jeho kniha Visions of Vocation, ocenená prestížnou cenou Christinity Today ako Kniha roka 2014, vyšla aj po slovensky. Steven tvrdí: „Naše povolanie je zámernou, nie náhodnou súčasťou Missio Dei.“ Povolanie je uňho veľké a bohaté slovo: „Týka sa celého života, medziľudských vzťahov a zodpovedností, ktoré ako ľudia máme... aj rodiny, susedov, občianstva, záležitostí lokálnych aj globálnych. To všetko a oveľa viac je povolanie, ku ktorému som ako človek povolaný, žijúc svoj život pred Božou tvárou. Povolanie nikdy neznamená iba zamestnanie – tak ako poslanie je oveľa viac než len kariéra. Niekedy sa z Božej milosti tieto slová a skutočnosti prelínajú... Niekedy sa však neprelínajú vôbec, pretože žijeme neúplné životy v padlom svete...“

Steven Garber: Vízia nášho povolania

Ako sa stane, že sa ocitneme pred niečím hrozným, ale neujdeme, zapojíme sa a vstúpime do toho? Ako môžeme mať oči otvorené voči realite a v mene lásky pochopiť, že keď ju vidíme, sme viac jej súčasťou? Simone Weilová ma o tom niečo naučila. V 40. rokoch 20. storočia, v poslednú noc svojho života, napísala: „Najdôležitejšou úlohou vzdelávania je učiť, čo to znamená poznať.“ Povedať, že niečo je „najdôležitejšie“ znamená odovzdať tomu život. Niečo posudzujeme a hodnotíme, potom sa do toho pustíme a obhajujeme to tým, že po dôkladnom zvažovaní nám na tom záleží viac než na čomkoľvek inom. V politike či v láske, v ekonomike či vo vzdelávaní, vo všetkom žijeme tým, že posudzujeme a robíme rozhodnutia.

Vyučovať (seba a iných), čo znamená poznať...? Toto boli posledné slová filozofky Simone Weilovej. Jej hlboké presvedčenia ju doviedli k rozhodnutiu, že kým iní za vojny trpia, ona bude zo solidarity jesť iba to, čo bolo vtedy dostupné bežným ľuďom vo Francúzsku. Jednoducho sa vyhladovala na smrť, hoci si mohla dovoliť lepšie jedlo.

Nešlo o samovraždu – to by urobilo z jej smrti niečo iné. Nešlo ani o to, že bola chorľavá – jej priatelia poznali jej krehký zdravotný stav. A hoci za iných okolností a v iných dňoch by sa mohla rozhodnúť inak, s nezvyčajnou naliehavosťou, zakorenenou v láske, sa rozhodla žiť veľmi jednoducho. Tak jednoducho ako všetci, ktorí trpeli okolo nej. V tichosti vlastnej izby, pritom stále plná záujmu o svet a o všetko, čo si vyžadovalo jej pozornosť, slabla. Až v jednu noc po tom, čo si zapísala niekoľko slov do denníka, išla spať a už sa nikdy nezobudila.