to veľmi čudné manželstvo“ C. S. Lewisa s Joy Davidmanovou (ako ho nazval Tolkien), sa ich životmi prehnalo ako letná búrka – nečakaná, krátka, intenzívna, nádherná a ničivá. Joy bola rozvedená Američanka, ktorá po obrátení na kresťanstvo prišla do Anglicka hľadať nový začiatok. Stali sa z nich priatelia, potom manželia a až nakoniec zaľúbenci a milenci. Lewis najprv úradným sobášom v roku 1956 pomáhal Joy získať povolenie na pobyt. Krátko po tom jej diagnostikovali metastázy rakoviny. 

Lewis sa o ňu začal starať a ich vzťah sa rýchlo menil. Kresťanský sobáš sa konal o rok v nemocnici, keď bola Joy pripútaná na lôžko. Terapia bola spočiatku nádejná a prežili spolu tri krásne roky – ale rakovina sa vrátila a Joy v roku 1960 zomrela. Lewis reflektoval túto traumu poznámkami v štyroch zápisníkoch, ale ako sám povedal, „sú to zrevania a výkriky, nie skutočné myšlienky“. Svoje drsne úprimné skúmanie vlastného utrpenia neskôr vydal pod pseudonymom ako knižku O zármutku a Joy sa v texte skrýva ako „H.“ Utajenie bolo také dokonalé a knižka taká úspešná, že nejaký priateľ ju odporučil Lewisovi ako dielo, ktoré „mu možno pomôže v jeho žiali.“ 

C. S. Lewis O zármutku

Nikto mi nikdy nepovedal, že žiaľ a zármutok sa tak podobajú strachu. To isté chvenie v žalúdku, nervozita, neustále prehĺtam. Inokedy mám pocit, akoby som bol mierne opitý alebo mal ľahký otras mozgu. Medzi mnou a svetom visí akýsi neviditeľný závoj. Ťažko vnímam, keď niekto niečo hovorí – je to také nezaujímavé. A predsa chcem, aby mi ľudia boli nablízku. Desím sa, keď je dom prázdny. Keby sa tak chceli rozprávať len medzi sebou a nie so mnou!

Vzápätí sa dostaví plač a pátos – ufňukaný plač. Takmer dávam prednosť chvíľam agónie – sú aspoň rýdze a poctivé. Ale to utápanie sa v sebaľútosti, to odporné sladkasto-lepkavé uspokojenie sa mi hnusí. Skresľuje mi to pohľad na H. Stačí sa tomu poddať a o pár minút už nerumádzgam nad skutočnou ženou, ale nad vysnívanou bábikou. Vďaka Bohu, spomienka na ňu je stále dosť silná, aby som to dokázal zaraziť.