ako vnímate čas? Čo človeku dáva a čo berie?
Radšej by som vnímala bezčasie. Času sme sa neskutočne podriadili, riadi naše životy, rozkúskoval naše dni, visí nad nami ako tichá hrozba, veď teraz vlastne hodinky už ani netikajú... Budíky súperia s citom pre čas zakliaty v našich telách: súkromný čas, pre každého iný. Vyhýbam sa termínom, svoju prácu ponúkam, až keď je hotová. No ani ja som sa celkom nevymkla, chodievam všade presne.
mladosť má odpovede na všetko. Zrejme preto mladí robia revolúcie. Ale ako je to s vekom? Mení časom človek postoje a obviňujúci prst otáča proti sebe?
Nazdávam sa, že väčšina, bez rozdielu veku, netúži po revolúciách: vo svojich životoch sa prispôsobuje situáciám, v ktorých sa ocitla. No nájdu sa jedinci, tiež bez rozdielu veku, ktorí dokážu strhnúť a zmanipulovať ostatných.
A obviňujúci prst? Ten sa naozaj s pribúdajúcimi rokmi objavil: hocikedy mi vyskočí spomienka na niečo, čo som nezvládla, čo mohlo ublížiť a už sa nedá napraviť. Chybná reakcia, rýchla odpoveď, nevšímavosť, nesprávne rozhodnutie, zlý odhad človeka.
No vaša otázka hovorila aj o mladosti. K nej sa obracia veľa mojich titulov, pretože deti sú otvorené, neupadli ešte do stereotypného myslenia ako mnohí dospelí.
Aj tí, ktorí majú za sebou úspechy a vychovali deti, umierajú osamote.
láska je fenomén. Ako mení polohy?
Nespĺňam predstavu, že by som mala milovať všetkých ľudí. Nevládzem a ani sa mi nežiada. Tiež sa mi nezdá, že by láska menila polohy.
Tá moja je presne zacielená: viem ju dať svojmu najbližšiemu človeku, rodine, priateľom, ktorých je čoraz menej.
Naplno vnímam ľudí, ktorých stretávam. No obdiv ani súcit nemajú nič spoločného s láskou.
láska sa spája s vášňou. Mení sa v plynúcej rieke času?
Zistila som, že veľmi. Iná sila, iné zacielenie. Dozrievanie. Alebo už prezrievanie? Nemyslím tým len sex, myslím aj knihy, písanie. To posledné by som mala pociťovať ako nevyhnutnosť, no po Odletoch na ničom nepracujem. Posledná knižka je stále so mnou, ešte sa neoddelila. Riešim, či som o sebe mala povedať až toľko, či som neprezradila priveľa, veď v skutočnosti som introvert a samotár.
To, že píšem Odlety ako svoju poslednú knižku, som povedala Jánovi Štrasserovi do knihy rozhovorov Sledoslov. Aj tam je zachytených veľa faktov z môjho života – o mojich predkoch a rodičoch, o hrade Zvíkov, kde som pracovala, o dlhých cestách stopom k poľskému moru so sestrou, o tatranských túrach, alebo ako som učila matematiku a fyziku. No nie sú tam moje skryté myšlienky, úvahy.
V Sledoslove sa nájde aj to, na čo sa pýtate, je tam o vášni, o tom ako som počas nocí vymýšľala svoje prvé prózy a scenáre.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.