je nedeľa večer, korona ukradla deťom ihriská, v paneláku záhradu, prirodzene, nemáme, ostávajú nám štvorcové metre trojizbového bytu. Deti sa už navečerali, ostala po nich spúšť na stole, všetci traja sa rozbehli k svojim hrám. Prejde minúta. Z detskej izby počuť prvé konfrontácie. Hádajú sa o čomsi. Prejde ďalšia minúta. Ďalšia konfrontácia. Kuchynská spúšť ostáva tak, rodič odchádza na bojové pole utíšiť rinčanie zbraní v podobe hlasiviek. Návrat k spúšti.
Prejde opäť minúta: nová konfrontácia, riešenie preberá druhý rodič, spúšť je medzitým odstránená, konfrontácia v detskej izbe vyriešená – dočasne. Separované malé indivíduá dostávajú knihy a každé si číta tú svoju v inej izbe. Najmladšiemu čítam ja: Labkovú patrolu. Asi už stýkrát ten istý príbeh: občas zámerne zmením postavu, aby som vedel, či ma vníma. S plnou vážnosťou ma opravuje. Labky z centrály v Adventure Bay aj dnes zvládli svoju úlohu, my tú našu ešte nie: stále nespia. Ale ono to príde, ono to príde.
Po štvorcových metroch sa rozľahne ticho, je noc, o pár hodín sa začne nový koronatýždeň so svojimi špeciálnymi dobrodružstvami.
ranný rozbeh
Noc netrvala dlho, rozlepím oči a počujem opäť hrmot stoličky vláčenej ku kuchynskému drezu. Je asi – šesť ráno? Najmladší sa rozhodol zas niečo majstrovať. Rodičovská patrola sa preventívne presúva do kuchyne a zachraňuje šálky a poháre. Zatiaľ sú celé. Aj dieťa je celé bez seba, že vytiahlo z postele rodičov a nie je už samo.
Varím kávu, dieťa sa kŕmi raňajkami, dve staršie deti ešte spia. Nebude to trvať dlho, najmladší nevydrží a... Nevydržal. Po rozbehu cez chodbu vrazil do dverí na detskej izbe s pokrikom indiánskeho náčelníka. Je asi – pol siedmej ráno? Už sme hore všetci. Nepochybne aj susedia. My ich ľutujeme, oni nás... vetu si netrúfam dokončiť.
Prejde minúta: hádka o miesto pri kuchynskom stole. Prejde ďalšia minúta: konflikt prerastá v štuchance. Rodičovská patrola napochytro vymyslí plán, ktorý načas zjedná mier. Deti sa venujú prežúvaniu a prehĺtaniu. Zdá sa, že je ticho, no v pozadí sa už-už črtá dráma najbližšieho dopoludnia.
Cinkne lyžica – cink! Nelíši sa to od cinknutia v mobile. Prišli školské úlohy. Tváre tých starších sa skrivia. Kuchyňou sa rozľahne predlžené: Nieee! Odpoveď je ako vždy tá istá: Áno. Najmladší sa odoberá do detskej izby stavať z lega centrálu pre labkovú patrolu. Za deň tých centrál postaví, rozostaví a nanovo postaví asi dvadsať. Nedajbože, aby mu ich niekto pomohol stavať inak, než to má premyslené vo svojom vlastnom architektonickom pláne. Centrála musí mať presne toľko a toľko poschodí, dvere a okná na svojich miestach, steny tak a tak, strecha, postavičky. Skrátka, zásadná stavba.
Dvaja starší otvárajú učebnice. Vyzerá to ako dráma vo filme, pomaly, pomaličky – naozaj ich raz aj otvoria?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.