áno, keď padne prvý výstrel, skončia sa hry na vzájomný rešpekt a politickú korektnosť. Dohody, ktoré boli výsledkom taktizovania a kompromisov, prestanú platiť. Nitky krehkých vzťahov, ktoré sa idealisticky opierali o abstraktné pojmy humanizmu, slobody a demokracie, sú roztrhané a odviate víchrom nenávisti. Kronikári víťazov revidujú dejiny. „Začína sa to brunátnením tváre, a skončiť sa to môže v narýchlo vykopanom hrobe,“ konštatuje básnik. Tak to je, keď sa poruší rovnováha.
Bola noc z 13. na 14. apríla 1950. Noc, o ktorej tajný biskup Korec napísal, že: „Zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľníkov, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa.“ Komunisti napadli a zlikvidovali mužské kláštory. Rehoľníkov internovali vo viacerých sústreďovacích kláštoroch. V Pezinku, Šaštíne, Podolínci, Jasove, či v Hronskom Beňadiku.
Anton Srholec bol v tom čase mladý chlapec. Barbarská noc ho zastihla za múrmi kláštora. „Boli to doslova organizované pogromy. Likvidácia ľudí. Zabíjať nás už nemohli, veď predsa len... V tú noc, keď nás obsadili, sme museli všetko nechať tak, mohli sme si so sebou zobrať len osobné veci. Každý si niesol perinu, pár knižiek, osobnú bielizeň.“
Zvedavci a zlodeji prelašovali niektoré kláštory a pokradli, čo zostalo po rehoľníkoch. Horšie bolo, že týmto činom komunisti pošliapali nielen cirkev, ale niečo autentické, čo formovalo našu krajinu už tisícročie. Pre národ bez sebavedomia, ktorý má tendenciu lipnúť na mýtoch, bola cirkev nespochybniteľným dôkazom o vyspelosti vlastnej kultúry a identity.
slobodu chránia ostnatým drôtom
Začalo sa ťažkých štyridsať rokov. Cesta peklom, ktorá preverila charaktery a vygenerovala svätcov, ale aj tých, ktorí zlyhali. Aforista provokuje, že je ľahšie položiť život za svoje presvedčenie, než podľa toho presvedčenia žiť. Biskup Hnilica v svedectve pre Vatikán to potvrdzuje: „Komunisti získavajú kňazov na spoluprácu sľubmi a vyhrážkami. Keby ich postavili k múru a hrozili im zastrelením, ak nezaprú vieru, väčšina kňazov by bola ochotná zomrieť. Teraz od nich vyžadujú zdanlivo menej, ale v skutočnosti tu ide o hrdinskejšie a náročnejšie veci – obhajovať vieru v kriticky ťažkej situácii.“
Paradoxom väzenia je pomer medzi malou rozlohou cely, ktorá je kompenzovaná obrovským množstvom času. Tento nepomer človeka otupuje, zvlášť keď je sprevádzaný násilím. Kardinál Korec spomína, že rehoľníci, hoci bez slobody, neklesali na duchu. Aj za múrmi internačného kláštora si zorganizovali deň, zaviedli modlitbu, meditáciu, a postupne aj vzdelávanie. V hraničnej situácii nesmeli premárniť ani sekundu. Aj Srholec vraví, že nielen internácia, ale aj väzenie, do ktorého sa neskôr dostal, boli len sprísnením života, ktorý žil predtým. Áno, to je dar veľkých ľudí, ktorí vedia vyťažiť múdrosť aj z nepriaznivých pomerov.
Ale po skúsenosti s totalitou nám postreh básnika, že „niektoré krajiny si slobodu vážia tak veľmi, že si ju musia strážiť ostnatým drôtom,“ vtipný nepripadá.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.