v roku 1951 môj praotec a gréckokatolícky kňaz Michal Ďurišin urobil rozhodnutie, ktoré dramaticky zmenilo jeho život. Príchod ruských osloboditeľských vojsk priniesol aj zákaz gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola verná Vatikánu. Môj praotec mal možnosť zabezpečiť svojej rodine pokojný život. Stačilo prestúpiť na pravoslávie a odtrhnúť sa tak od vplyvu Západu. Odmietol.
Ešte v ten večer sa musel vysťahovať. Dve staršie deti zanechal na internátnych školách a s manželkou a šesťročnou Bernadetou nastúpil na vlak. V noci vystúpili na severe Čiech, odkiaľ boli len krátko predtým násilne vysťahovaní Nemci.
Bola už neskorá jeseň; chladnú noc prečkali na železničnej stanici. Nikoho tam nepoznali a nemali kam ísť. Prešiel prvý týždeň a Michalovi sa podarilo zamestnať na družstve, kde robil nočného strážnika. Nestratili len svoj domov, priateľov a svoje poslanie. Pre tri deti bolo takmer nemožné dostať sa na vysokú školu a nájsť si dôstojné zamestnanie. Ich negatívna povesť zmizla až štrngotom kľúčov na námestí. Ja som mal vtedy dva roky a sedel som na otcových pleciach uprostred štrngajúceho davu.
Bol som vďačný, že som mohol navštevovať katolícku školu, kde som namiesto povinného marxizmu a leninizmu dobrovoľne maturoval z náboženstva. Na svojom živote som zároveň mohol sledovať, ako krátko trvalo, kým nám k pocitu slobody stačilo navštíviť parížsku eifelovku či lyžovať v rakúskych Alpách. Sám som sa dotkol života postaveného na nikdy sa nekončiacom dosahovaní vlastných predstáv. Stal som sa súčasťou novej generácie, pre ktorú bola naša planéta príliš malá, aby sme sa necítili stiesnene. Na to, aby sme pociťovali bohatstvo nášho života, sme potrebovali možnosť voľby – a čím bolo možností viac, tým väčšmi rástol aj náš pocit spokojnosti
z mystického trónu do blata každodennosti
Môj praotec zomrel skôr, než som sa ja narodil. Chcel som sa mu poďakovať za to, že svojím postojom formoval chrbtovú kosť našej rodiny. Rozhodol som sa vytvoriť pamätník – knihu venovanú takým, ako bol on, na ktorých utrpenie dnes spoločnosť úplne zabudla. Chcel som ukázať, že ešte medzi nami žijú ľudia, ktorí nemohli cestovať či študovať a nemohli žiť svoju vieru verejne. A tak som sa vydal navštíviť obete „budovateľov mieru“.
No medzi týmito ľuďmi som našiel niečo, čo obrátilo môj život naruby. Medzi desiatkami politických väzňov, s ktorými som sa rozprával, som objavil skupinu tých, ktorí neprejavovali nijaké známky obetí. Ja, dieťa demokracie, som išiel navštíviť bývalých väzňov, no ak bol na tých návštevách niekto neslobodný, bol som to ja.
Otec Mašlej bol jeden z prvých, kto otvoril dvere mojej hladnej duši. Tohto 90-ročného gréckokatolíckeho kňaza ešte ako 23-ročného odsúdili za štúdium teológie. Už ako mladý chlapec sa chcel stať kňazom, no súd ho označil za velezradcu. Skončil v najhoršej československej väznici v Prahe, kde počas prvých štyroch mesiacov na samotke schudol 35 kíl a dostal tuberkulózu. Prekvapilo ma, akým pokojným tónom na to spomínal.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.