Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Posledná veľká európska karanténa

.vladimír Marko .spoločnosť .história

Až do dnešných dní to bola skutočne posledná veľká karanténa v Európe. Po jej skončení len málokto mohol tušiť, že o 48 rokov neskôr, takmer na deň presne, bude užitočné si na ňu opäť spomenúť. A možno sa z nej aj poučiť.

Posledná veľká európska karanténa DR. WILLIAM FOEGE/CDC/WIKIMEDIA Kosovo 1972: Lekári priamo v teréne kontrolujú imunizačnú reakciu u jedného z mužov, ktorého zaočkovali počas epidémie kiahní.

všetko sa to začalo na začiatku roka 1972, keď sa kosovský moslim Ibrahim Hoti vydal na púť do Mekky. Mal už 35 rokov a preto nebol dôvod odkladať povinnosť, ktorá sa očakávala od každého dospelého vyznávača islamu. Ako po iné roky, aj v roku 1972 absolvovalo posvätnú púť Hajj približne 2 400 moslimov z celej vtedajšej Juhoslávie. Cesty boli organizované oficiálnymi cestovnými kanceláriami a Ibrahim si mohol vybrať, či poletí lietadlom, alebo – s trochou nepohodlia – pocestuje autobusom. Vybral si autobus. 

To mu umožnilo, aby sa cestou z Mekky zastavil na pár dní v Bagdade. Prešiel sa po meste, navštívil vyhlásený bagdadský trh, nakúpil pár suvenírov. A nakazil sa kiahňami. Sám neskôr tvrdil, že si nie je vedomý, že by stretol niekoho, kto by bol akýmkoľvek spôsobom podozrivý. No niekoho predsa len stretnúť musel. Bol to totiž Ibrahim, kto v roku 1972 doviezol do Juhoslávie epidémiu pravých kiahní. 

ako sa roznáša nákaza

Keď sa v utorok 15. februára 1972 Ibrahim Hoti vrátil späť do rodnej dediny Danjane, stal sa na určitý čas miestnou celebritou. Veľa ľudí – či už to boli členovia jeho rodiny alebo priatelia – sa chcelo osobne stretnúť s niekým, kto sa práve vrátil z Mekky. A tak sa návštevy uňho striedali počas celých nasledujúcich dvoch týždňov. Okrem toho ešte stihol zájsť na trh do neďalekého mestečka Djakovica. On sám mal šťastie, keďže dostal len miernu formu kiahní a vlastne sa nikdy nesťažoval, že by bol chorý. O to väčšiu smolu mali ľudia okolo neho. 

Spätným pátraním sa zistilo, že nakazil 11 ľudí – prvú generáciu chorých. Siedmi z nich boli členovia jeho rodiny a priatelia z rodnej dediny, štyria ďalší boli návštevníci trhu v Djakovici. Väčšina z nich pociťovala zdravotné problémy a bola hospitalizovaná v okolitých nemocniciach.

Hlavným problémom v ďalšom vývoji epidémie bol fakt, že kiahne boli v celej Európe, vrátane Juhoslávie, v roku 1972 už dávno vyhladené. A to tak dávno, že lekári sa s kiahňami nemali ako stretnúť, a teda ich v prípade prvej generácie chorých ani nedokázali správne diagnostikovať. A tak sa od jedenástich príslušníkov prvej generácie postupne nakazila generácia druhá – celkovo 140 ľudí. 

Najhoršie z prvej generácie bol na tom 33-ročný učiteľ z neďalekého Noveho Pazaru, Ljatiff Muzza. V pondelok 6. marca začal pociťovať prvé ťažkosti a hneď na druhý deň navštívil obvodného lekára. Ten mu predpísal penicilín a poslal ho domov. Stav sa mu nezlepšil, a tak v stredu nastúpil na autobus a odviezol sa do 130 kilometrov vzdialenej nemocnice v meste Čačak, kde si ho nechali cez noc. Keďže sa mu stav nelepšil a v noci sa navyše objavili krvácajúce vyrážky, poslali ho sanitkou na dermatologickú kliniku do Belehradu. Tu ho nasledujúci deň prezentovali študentom ako príklad nevšednej alergickej reakcie na penicilín a ako terapiu dostal dávku steroidov. 

Stav sa mu však rapídne zhoršoval, postupne začal z vyrážok silne krvácať a v piatok 10. marca Ljatiff Muzza zomrel. Počas svojej trojdňovej anabázy Novy Pazar – Čačak – Belehrad stihol nakaziť 39 ľudí. Väčšinu z nich tvoril zdravotnícky personál a pacienti v nemocniciach v Čačaku a Belehrade.

Najúčinnejšia možnosť, ako zastaviť epidémiu, je včasná a čo možno najprísnejšia karanténa.

Aj zvyšní desiati chorí z prvej generácie roznášali kiahne na ďalšie osoby. Keďže sa však pohybovali len v rámci svojich bydlísk, stovka chorých z druhej generácie bola lokalizovaná v rámci malej oblasti Kosova. Ako sa začali množiť informácie o epidémii, začalo sa pátrať o jej príčine. Trvalo takmer desať dní po smrti Ljatiffa Muzzu, kým sa vyskytli prvé podozrenia, že môže ísť o kiahne. O pravé kiahne. Tie, na ktoré ešte predtým, ako boli v Európe vyhladené, ochorelo ročne 50 miliónov ľudí.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite