Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti a detstvo v minulosti

.hana Chorvátová .spoločnosť .esej

Odkedy sú deti deťmi? Odkedy sa detstvo vníma ako výnimočné obdobie života? Menil sa citový vzťah k deťom v dejinách?

Deti a detstvo v minulosti AKG-IMAGES/PROFIMEDIA Matka s dieťaťom v talianskej verzii obrázkovej knižky z 13. storočia. Historici dnes prinášajú mnohé doklady o hlbokej láske k deťom v priebehu európskeho stredoveku, a to nielen zo strany matiek, ale aj otcov.

niekto tvrdí, že súčasnosť je až posadnutá detstvom. Vraj to nie vždy bolo tak, vraj deti boli kedysi na okraji vnímania spoločnosti. Je to pravda?

Áno, dnes sa spoločnosť intenzívne venuje deťom a téme detstva: hľadajú sa najvhodnejšie výchovné prístupy, podnetné hračky, skúšajú sa nové vyučovacie metódy. Svetom detí sa zaoberá aj psychológia, sociológia, antropológia či história. Nie je to však zbytočný luxus: výskum prináša poznatky, ktoré umožňujú hlbšie porozumieť nielen deťom, ale aj celej spoločnosti.

A ako je to s postavením detí v minulosti? Naozaj boli kedysi vnímané len okrajovo?

o zázračnom psovi alebo o „detstve bez lásky“

Podľa niektorých bádateľov sa dieťa až od druhej polovice 20. storočia stalo autentickou bytosťou, plnoprávnym, ba zvýhodňovaným členom spoločnosti, ktorého chráni aj zákon. Tvrdia, že dieťa je až od tohto obdobia osobou, ku ktorej sa upínajú nádeje rodičov i spoločnosti.

Je to ozaj tak?

Záujem o štúdium detí a ich postavenie v minulosti sa objavil pomerne neskoro – odštartoval ho francúzsky historik Philippe Ariès knihou Dejiny detstva, ktorá vyšla v roku 1960. Ariès tvrdil, že idea detstva nastupuje až začiatkom novoveku, teda niekedy v 17. až 18. storočí, pod vplyvom vzdelávania. Dôležité však je, čo dodal: že hoci idea detstva neexistovala, neznamenalo to, že by deti boli zanedbávané alebo sa nimi opovrhovalo.

Žiaľ, niektorým historikom tieto Arièsove vety akoby unikli, a tak prvé diela o deťoch v minulosti vykresľovali život detí v čiernych farbách, takmer bez lásky. Podľa nich si dokonca materinskú lásku ženy osvojili až od 18. storočia. Takéto závery nadlho ovplyvnili historikov, ale i pedagógov, sociológov či feministické hnutie.

Našťastie výskum neustal a začiatkom 90. rokov začali niektorí autori na podklade prameňov dokazovať, že v minulosti bol bežný aj celkom iný postoj k deťom. Tu im veľmi pomohla archeológia s nálezmi bohatých detských hrobov. Hroby vypovedali o tom, že i keď deti strávili medzi živými krátky čas, rodičia či iní pozostalí im dopriali na poslednú cestu rovnaké bohatstvo ako dospelým. Medzi nálezmi bol nábytok v „detských veľkostiach“ alebo dokonca výlučne prestížne predmety – ostrohy primerane veľké pre zosnulého päťročného chlapca. Práve tieto nálezy znovu oživili záujem o svet detí v minulosti.

Prvé štúdie v 90. rokoch sa ešte zameriavali predovšetkým na vyvrátenie „nelásky“ k deťom. Najmä historičky prinášali doklady o hlbokej láske k deťom v priebehu európskeho stredoveku, a to nielen zo strany matiek, ale aj otcov.

Z piateho storočia sa dochoval povzdych Jána Zlatoústeho nad matkami, ktoré verili, že ochraňujú svoje dieťa, keď mu uviažu na ruku hrkálku. Rodičovská láska je opísaná i v hagiografických textoch z nášho prostredia, napríklad v Brunovej legende o svätom Vojtechovi: „Otec často k němu přicházel, miluje ho nad ostatní syny své; i dokazoval hojnými slzami, jak veliká láska ku chlapci žije v útrobách otcovských.“

Z francúzskeho prostredia pochádza text dominikánskeho mnícha Štefana Bourbonského O uctievaní psa Guineforta. Mních zaznamenal, že matky nosievali deti ku psovi Guinefortovi, považovanému za svätca, a prosili o ich uzdravenie. Dôležitý je aj spis z polovice 13. storočia Katalog magii Rudolfa, ktorý napísal cisterciánsky mních. Tam sa opisujú prijímacie rituály a ochranné praktiky, ktoré vykonávali matky či iné príbuzné po narodení dieťaťa, aby mu zaistili prijatie do spoločnosti, dobré zdravie a spokojnosť, ba dokonca ešte aj to, aby sa dobre učilo.

„Mestá si uvedomovali zraniteľnosť detí a chránili ich sprísnenými trestmi za násilie na deťoch.

Ani postoj komunity k deťom nebýval ľahostajný. Pramene  z neskorostredovekých miest svedčia o starostlivosti o siroty. Mestá si uvedomovali zraniteľnosť detí a chránili ich, napríklad sprísnenými trestami za násilie na deťoch, alebo aj na úrovni individuálnej. Z testamentov zase vidíme, že ľudia neprejavovali náklonnosť iba vlastným potomkom, ale často odkazovali majetok i deťom priateľov či susedov.

Deti boli vždy nádejou do budúcnosti. Stačí nazrieť do akejkoľvek kroniky z dejín. V úvodoch sa autori vyznávajú, že svoje dielo koncipujú „pre pamäť potomstva“. Skrátka, budúcnosť ľudského rodu vždy bola a vždy bude dostupná len prostredníctvom detí, ktoré si, samozrejme, vyžadujú zvýšenú starostlivosť, pozornosť a prirodzene vzbudzujú lásku a aj strach – nie však strach z detí, ale strach o deti.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite