v 19. storočí podľa Ľudovíta Štúra žilo v Uhorsku 2 753 000 Slovákov; Jozef Miloslav Hurban odhadoval ich počet na vyše štyri milióny. Násilná maďarizácia, ktorá sa v Uhorsku spustila po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, zdecimovala vzdelanú vrstvu Slovákov. Na počiatku 20. storočia už národu, ktorý stratil nervový systém inteligencie, hrozila smrť.
Ale nezahynul. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa Slováci, chtiac-nechtiac, dostali do spoločného štátu s Čechmi. Štefan Janšák vo svojej knihe Vstup Slovákov medzi slobodné národy napísal, že po prevrate nová štátna správa potrebovala na Slovensku 30-tisíc úradníkov, ale vtedy „mali Slováci podľa maďarskej úradnej štatistiky iba 526 národne uvedomelých inteligentov /.../ Pozvanie Čechov, aby nám prišli pomáhať, bolo priam životnou nutnosťou“.
Podnetnú analýzu, prečo Slováci nezahynuli, som počul od Lászla Szigetiho, nášho intelektuála z maďarskej menšiny, ktorá sa pri delení Uhorska dostala popri slovenskej väčšine do spoločného štátu s Čechmi. Česi po 1. svetovej vojne obsadili Slovensko ako dobyvatelia. Z histórie vieme, že dobyvatelia vždy vnútili dobytému územiu svoju politickú hegemóniu a ak pôvodné obyvateľstvo nezmasakrovali alebo nevyhnali, usilovali sa o jeho rýchlu asimiláciu. Na Slovensku sa tak nestalo. Naopak. Česi vzkriesili umierajúci národ: zo slovenčiny urobili úradný jazyk, prebúdzali omráčenú tenulinkú vrstvičku inteligencie a spustili vzdelávanie zavedením slovenčiny ako jazyka výučby na všetkých stupňoch škôl.
ukotvenie: vzdelávaním k mravnosti
Za necelý polrok po zrode štátu presadili Česi v Bratislave, ktorá sa stala hlavným mestom Slovenska, zrod univerzity s vyučovacím jazykom českým a slovenským a o pol roka nato jej dali meno Univerzita Komenského (UK). Vtedy v meste žilo len pätnásť percent Slovákov a navyše v ňom už existovala maďarská Alžbetínska univerzita.
Ibaže jej učitelia odmietli prejsť na novú univerzitu, a tak bola Alžbetínska univerzita zrušená. Dušan Meško v roku 2014 uverejnil dojmy českého profesora Kristiána Hyneka, ktorý na čele siedmich profesorov z pražskej univerzity pricestoval v máji 1919 do Bratislavy preskúmať, ako spustiť prevádzku novej univerzity. „Dojem, jenž na nás město udělalo, byl nevalný. /.../ Neslyšeli jsme skoro slovenského slova, cizí duch se nám vtíral až příliš nápadně.“
Ale v decembri 1919 je už Hynek rektorom novej univerzity. Pri jej otvorení vyhlasuje, že „poslušní vítězných zákonů lidskosti chceme poctivě a spravedlivě spolupracovati na kulturním rozvoji slovenské naší vlasti. Není to gesto dobyvatele, s nímž přícházíme, nýbrž vracíme se do svého domova, na půdu, kterou naší otcové nalezli opuštěnou a spustošenou divokými hordami Hunů a Avarů. /.../ A to je zvláštná vysoká potence slovenského lidu, které se dostává dnes možnosti ve vlastním stánku, na vlastní půdě a svými prostředky pěstovati svoji vědu. /.../ Naším úkolem a cílem jest pomocí kulturních hodnot vésti naši mládež k inteligenci, tj. k dosažení co nejvyšších stupňů důstojnosti osoby v prvé řadě ve smyslu mravním.“
prírodné vedy: na vlastnú päsť
Po lekárskej fakulte, na ktorej bola otvorená výučba už v roku 1919, začína v máji 1921 fungovať právnická fakulta a v septembri 1921 fakulta filozofická. Českí profesori zakladajú tradíciu vzdelanosti a čoskoro sa učiteľský zbor začína rozrastať aj o Slovákov. Ale započaté dielo sa v roku 1939 po rozpade spoločného štátu láme: ľudácky režim vyháňa českých profesorov z univerzity. Podľa Janšáka „exodus českých rodín zo Slovenska bol nezaslúženým úderom osudu pre národ /.../ kam išli vždy s dôležitou kultúrnou misiou“.
V takejto situácii sa na bratislavskej univerzite zakladá v roku 1940 jej štvrtá fakulta, prírodovedecká. Odchod Čechov zo Slovenska osud fakulty skomplikoval, no jej vývin dostáva v roku 1948 ďalší úder: nástup komunistickej diktatúry. Tu už môžem podať svoje osobné svedectvo z čias 1956 –1970. Zjednodušené: komplexnosť diania tých rokov nemožno zachytiť niekoľkými desiatkami slov.
„V roku 1918 bolo pozvanie pre Čechov, aby nám prišli pomáhať, priam životnou nutnosťou.“
V roku 1950 som zmaturoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Na ňom český profesor chémie Jan Šafránek prebudil môj záujem o prírodné vedy a mladí slovenskí profesori, už prví odchovanci českých, imprintovali do mňa a asi celej mojej generácie slovenské vlastenectvo. Napriek tomu som sa prihlásil na prírodovedeckú fakultu nie do Bratislavy, ale do Prahy. Komunistický režim ešte nestihol „vyčistiť“ Karlovu univerzitu. Mal som na nej vynikajúcich učiteľov a dostal som ponuku pokračovať vo vedeckej práci v Prahe. Ale ozval sa vo mne kukučínovský imperatív „vlasť volá“. V roku 1956 stal som sa, napriek rôznym prekážkam a obštrukciám, učiteľom bratislavskej Prírodovedeckej fakulty UK.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.