sloboda je problém. Nie je ako niektoré iné hodnoty alebo dobrá, ktoré si výrazne uvedomujeme, len keď nám chýbajú. Trpíme síce, keď nemáme možnosť konať bez vonkajšieho tlaku alebo bez rizika trestu. No trápime sa, aj keď čelíme zložitým dilemám alebo keď zlyháme v dôsledku vlastných rozhodnutí. Sloboda so sebou prináša reálne riziko sklamania vinou našich vlastných chýb. Tie neraz pramenia z iného typu neslobody – vnútornej. Už aristotelovská etická tradícia jasne formulovala, že človek môže byť nešťastný pre spútanie strachom alebo túžbu po potešení. Aj slovenská tridsaťročná skúsenosť po Nežnej revolúcii dáva za pravdu téze, že slobody je hoden najväčšmi ten, kto bojoval o svoj charakter.
vonkajšia tyrania – vnútorná sloboda
Človek nemôže byť úplne slobodný, kým ho príliš obmedzujú jeho vlastné slabosti. Iste, vonkajšia tyrania je zjavná a v súčasnosti ju vieme dobre identifikovať jazykom ľudských práv. Keď niekoho cenzurujú alebo svojvoľne uväznia, je to očividné narušenie jeho slobody. No slobodu človeka obmedzujú aj jeho záporné vlastnosti, ktoré môžeme nazývať neresťami. Neresť ako opak cnosti je dlhodobá dispozícia konať nesprávne a človeka spútava. Lenivý človek neurobí prácu, ktorú by mal; egoista si nevšimne potreby iných. Netreba ísť do extrémnych prípadov závislostí, aby sme videli, že človek musí často oslobodiť sám seba od svojich náklonností, aby mohol vonkajšiu slobodu dobre využiť.
Nie je to vôbec len nejaká moralistická téza; má reálne dôsledky na fungovanie polis. Práve štyridsať rokov komunizmu v Československu nám poskytuje dostatočný priestor na reflexiu. Ako nám jazyk ľudských práv dobre slúži na identifikovanie vonkajšej tyranie, tak môžeme na vymedzenie „vnútornej tyranie“ použiť aristotelovský jazyk cnosti. Prečo sa totalitnej ideológii podarilo zahniezdiť sa u nás tak nadlho? Mnohí, nízko aj vysoko postavení, neboli odvážni postaviť sa ideologickej mašinérii. Neboli teda slobodní od svojho strachu. Mnohým poskytovala spolupráca s režimom výhody, ktorých sa neboli ochotní vzdať – chýbala im miernosť, čiže sloboda od sledovania príjemnosti. A napokon niektorým chýbala aj rozumnosť, čo je schopnosť posúdiť skutočné okolnosti reality s cieľom konať dobre, ktorú vymenili za ideologické zaklínadlá.
„Máme ľuďom obmedzovať slobodu podľa toho, ako ďaleko sú od cnostného ideálu?“
Ešte lepšie sa cnosť ako predpoklad slobody ukázala na disidentoch. Sú to príklady ľudí, ktorých charakter presiahol obmedzenia vonkajšej tyranie. Keď sa Silvester Krčméry v roku 1954 bránil na súde pred obvineniami z protištátnej činnosti, svoju obhajobu zakončil slovami: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“ V inscenácii Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec je Krčméry stvárnený, ako odmieta prijať amnestiu od svojho 14-ročného trestu, pretože bol neprávom odsúdený, a teda mu nemajú čo odpúšťať. Bol jedným z tých, ktorí boli slobodní od svojho strachu a od túžob po príjemnosti, aby hájil to najdrahšie: pravdu. Napokon sa vyplnila aj prorocká časť jeho obhajoby – že krúžky, ktoré zakladal, budú pokračovať ďalej a hojnejšie, a takisto, že „pravda vždy napokon vstane z mŕtvych“.
Základy slobody v Československu položili ľudia, ktorým vonkajšia tyrania nedokázala vziať vnútornú slobodu. Ich krúžky, samizdaty a texty umožnili slobodnému mysleniu prežiť v dusivom prostredí režimu. Koncom 80. rokov začali tieto komunity vychádzať na povrch a tyrania sa vo svojej podobe nedokázala udržať. Ľudia, ktorí už za komunizmu zostali verní pravde a slobodní od strachu, ideológie alebo príjemnosti, boli hodní vonkajšej slobody práve preto, lebo vedeli, čo všetko k nej patrí. Vedeli, že aj na slobode človek čelí mnohorakým rozhodnutiam, a preto si aj demokracia vyžaduje ľudí slobodného charakteru.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.