Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenčina: mýty a budúcnosť

.peter Bálik .marína Gálisová .spoločnosť

S koľkými hoaxmi o slovenskej reči ste sa už stretli? Možno si spomeniete na internetový traktát, paškvil plný gramatických a štylistických chýb, ktorý pochodoval sociálnymi sieťami a hrdo otŕčal svoju hlúpu vieru o nesmiernej, priam neprekonateľnej náročnosti slovenčiny.

Slovenčina: mýty a budúcnosť PERFECKY/PROFIMEDIA Čo by dnes spravil prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák? Snažil by sa konzervovať náš jazyk alebo ho obohatiť?

nič to, že ho opakovane vyvracali slovenskí jazykovedci. Nič to, že bol podpísaný zrejme  vymysleným menom údajného odborníka a citoval neexistujúce inštitúcie. Poslúžil, tak ako slúžia iné nákazlivé nezmysly. Niekomu na zábavu, niekomu na hlúpe nafukovanie sa.

V skutočnosti však predstavoval len jeden z viacerých typov mýtu o slovenčine. K ďalším patrí napríklad ten o výnimočnej ľubozvučnosti našej reči. Alebo ten o jej „základnosti“ – že je akoby koreňom všetkých slovanských jazykov, ich prazákladom či zárodkom.

Takéto mýty pádne vyvracia napríklad text Viktora Krupu a Slavomíra Ondrejoviča s názvom Jazykové mýty a ich poslanie, ktorý vyšiel v internetovom časopise Človek a spoločnosť v roku 2005. „Prehnane patriotistický, príp. nacionalistický diskurz nás neraz ešte aj dnes presviedča, že slovenčina je najstarší spomedzi slovanských jazykov, že je najdokonalejší, najjedinečnejší, najľubozvučnejší a podobne,“ presne pomenúvajú autori dôvody zrodu takýchto mýtov.

Samozrejme, že slovenčina je najmä pre rodených Slovákov jedinečná. Veď väčšina rodených hovoriacich dáva materčine prednosť pred inými jazykmi. Ale či je aj najľubozvučnejšia? Krupa a Ondrejovič uvádzajú, že za všeobecne prijímané kritérium ľubozvučnosti sa považuje napríklad vokalickosť jazyka, teda počet samohlások. Čím viac jazyk samohláskami disponuje, tým je – vo všeobecnom poňatí – ľubozvučnejší. Nuž a najviac samohlások majú románske jazyky, medzi ktorými v tomto zmysle vyniká taliančina. Zo slovanských jazykov vedú južnoslovanské. Kedysi bola medzi nimi na čele s počtom samohlások staroslovienčina. Slovenčina má, uvádza článok, 41-percentnú vokalickosť a s ňou sa nachádza na priečke pred angličtinou a nemčinou (zhruba podobne ako ruština a čeština). Je teda jasné, že mýtus o mimoriadnej ľubozvučnosti našej reči je ozaj iba mýtom.

„Lajkujeme, šérujeme, postujeme, búkujeme, bajkujeme – bez týchto slov si dnes náš svet ani nevieme predstaviť. Čo to hovorí o našom jazyku?“

Do mytologickej oblasti patrí, ako píšu Krupa a Ondrejovič, aj presvedčenie o tom, že slovenčina je medzi slovanskými jazykmi ten najstarší. Zachovala si síce isté staré prvky, ale na titul pramatky si nárok robiť nemôže. A to aj napriek rozličným „alternatívnym“ výkladom dejín.

Aby sa nezabudlo, slovenčinu sprevádza ešte jeden mýtus, ktorý silne ovplyvňuje jej fungovanie. Je to mýtus o jej ohrozenosti. Nie je to čisto jazykovedný fenomén, prekračuje hranice lingvistiky. Tvrdí, explicitne či implicitne, že je slovenčina rečou ohrozenou.

Má to dosť spoločné so zažitou obavou o prežitie slovenského národa či nášho „národného priestoru“. Tak ako už desaťročia buduje časť našej historiografie naratív o tom, že Slováci boli a sú v ohrození a museli sa stále etablovať, brániť, vymaňovať spod útlaku, tak podobné presvedčenie, ale týkajúce sa jazyka, zapustilo korene medzi mnohými z tých, ktorí spisovnú podobu slovenčiny formujú, pracujú s ňou a určujú, čo k nej ešte patrí. Títo ľudia akoby pracovali v presvedčení, že slovenčinu treba ochraňovať. V ich očiach je naša reč nedospelá, krehká a a chúlostivá rastlinka. Svojím opatrníctvom jej však viac škodia ako pomáhajú.

Najmä staršia garda jazykových redaktoriek a redaktorov roky úzkostlivo dbá, aby sa slovenčina uchránila od čechizmov. Nebol by to veľký problém, keby sa za čechizmus nevyhlásil každý výraz, ktorý je v slovníku uvedený ako „knižný“. Niekomu takto prekáža slovo „okamžite“, lebo príliš pripomína knižné (či zastarávajúce) „okamžik“. Lenže slovo „okamžite“ je v slovníku jednak neutrálne, ani nie knižné, a jednak nemá synonymum, ktoré by ho stopercentne zastúpilo. Jeho synonymá „hneď“ „teraz“, „vzápätí“ a „rýchlo“ nie sú použiteľné na všetky jeho významy. „Zaraz“ by možno fungovalo, ale pôsobí mierne zastaraným dojmom. A to už nehovorím o synonyme „začerstva“, ktoré v bežnom používaní stretnete úplne zriedkavo. Alebo pri preklade knihy raz jazyková redaktorka navrhla, aby mala hlavná postava šaty nie s ramienkami, ale s plecnicami. Lebo... „ramienko“ je údajne čechizmus. A občas sa z textov vyhadzovalo sloveso „snažiť sa“ – údajne je lepšie, slovenskejšie, „usilovať sa“, hoci slovník už dnes nič také nerozoznáva.

Zbytočne ochranársky prístup však okliešťuje jazyk. Ohraničuje napríklad možnosti používania synoným. Obmedzuje ich počet, prípadne káže zamerať sa na tie, ktoré pôsobia „slovenskejšie“, i keď sú zastarávajúce, expresívne či nárečové. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite