Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výtvarník Daniel Fischer: Po revolúcii bol veľmi prekvapený, koľkí kolegovia spolupracovali s ŠtB

.post Bellum .maja Harmaňošová .spoločnosť

Novembrová revolúcia v roku 1989 bola určite nežná aj preto, lebo jej étos od samého počiatku chránili umelci. Jedným z nich je výtvarník Daniel Fischer.

Výtvarník Daniel Fischer: Po revolúcii bol veľmi prekvapený, koľkí kolegovia spolupracovali s ŠtB Osobný archív D. Fischera Daniel Fischer s B. Uhlárom na prezenčnej vojenskej službe v roku 1977.

daniel Fischer sa narodil v Bratislave 11. apríla 1950 do rodiny lesného inžiniera Alfréda Fischera a vynikajúcej klaviristky Evy Fischerovej-Martvoňovej ako druhý syn. V detstve hral na husliach, navštevoval výtvarný odbor na ĽŠU, juniorsky reprezentoval vo volejbale, nad všetkými záľubami však prevažovala výtvarná tvorba. Na prijímačky na odbor maľba na VŠVU sa pripravoval v kresbe u Jána Bergera a prof. Petra Matejku, u ktorého potom študoval.

spomínam na Paríž

V roku 1967 navštívil Paríž. Mesto plné života a farieb, atmosféry slobodného prejavu a skvelých múzeí, ktoré dovtedy poznal len z reprodukcií, ho nadchlo rovnako ako tamojšie študentské hnutie. V Československu v tom čase nastúpil do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ Alexander Dubček, začalo sa verejne diskutovať o reformách socializmu a ľudia sa odvážili dožadovať nápravy chýb a zločinov, ktoré socialistický režim napáchal za dve desaťročia. Daniel Fischer si pamätá nadšenie a nádej: „Bolo cítiť úžasnú spolupatričnosť. To, čo vtedy bolo vo vzduchu, sa nezopakovalo ani v roku ´89.“ 

nemožno zabudnúť, akí ľudia sa vtedy zmocnili krajiny

Sovietsky zväz ale netoleroval úpravy socialistického režimu a dňa 21. augusta 1968 vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. Pamätník si spomína: „Prvú streľbu som zažil pred obedom na začiatku Štúrovej ulice. To sa nedá zabudnúť, projektily odrážali z domov omietku, ulice boli plné, v panike sme vbehli do najbližšej brány a pivnice. Nevedeli sme, či začína vojna.“ Skúsenosť s krátkym a intenzívnym uvoľnením pomerov a následnou okupáciou považuje za kľúčovú pre osobný postoj svojich rovesníkov.

„V tejto dobe plnej kompromisov a marazmu boli takmer zjavením obohacujúce priateľstvá s hudobnými skladateľmi Jurajom Hatríkom, Iljom Zeljenkom a Romanom Bergerom.“

Po dramatickom konci leta nastúpil Daniel na Vysokú školu výtvarných umení a po absolvovaní prípravky aj do ateliéru prof. Petra Matejku. Už v raných prácach prejavil výnimočný talent a hĺbavý intelekt, a tak od polovice tretieho ročníka maľoval doma, kde ho profesor navštevoval.

Na prelome 60. a 70. rokov umreli tri veľké osobnosti slovenského výtvarného umenia – Ján Mudroch, Dezider Milly, Peter Matejka – a „metastázy“ normalizácie prerástli aj na VŠVU. Ako prvého odtiaľ vyhodili profesora Milana Šimečku st., ku ktorému potom nejaký čas chodil Daniel na domáce prednášky. Potom vyhodili aj profesorov Kostku a Hložníka. Pamätník si spomína: „Previerky po roku 1969 boli založené na vyslovení súhlasu a potvrdení cynickej lži o „bratskej pomoci“. Nastavili ďalších dvadsať rokov, keď obludnú pretvárku väčšina populácie prijala vo forme kompromisov v každodennom živote. Nebolo to zo dňa na deň. Spoločnosť rezignovala prijatím racionálneho argumentu o nezmyselnosti akéhokoľvek odporu či náznaku nesúhlasu. A kdesi v pozadí bol všadeprítomný strach.“

D. Fischer s Mariánom Mudrochom a Otisom Laubertom.Osobný archív D. FischeraD. Fischer s Mariánom Mudrochom a Otisom Laubertom.

Ničivé a dlhodobé následky previerkového sita Daniel Fischer pomenúva presne: „Dodnes cítime dôsledky toho, ako sa vtedy otvorili pozície vedúcich postov na všetkých úrovniach spoločenského života pre odborne druho- až treťotriednych ľudí, ktorí sa morálne dotýkali dna. Nekvalifikovaní a nekompetentní ľudia sa zmocnili tejto krajiny a exploatovali, čo sa dalo. Na to nemožno zabudnúť.“

malo mi byť cťou, že ma pozvali vstúpiť do strany

Všeobecne známym symbolom normalizácie na VŠVU bol rektor Ján Kulich, dvorný sochár socialistického režimu. Ešte zhubnejší vplyv mal ale podľa pamätníka kvestor Štefan Orlík, dôstojník ŠtB, ktorý bol na škole už od roku 1954. Daniel Fischer opisuje svoj mrazivý zážitok z roku 1971: „Asistent Ivan Vychlopen mi priateľsky naznačil, že ma kvestor vybral pre vstup do strany. Na druhé zavolanie som už musel ísť. Mal som 21 rokov, mama už bola vyhodená zo Zväzu hudobných umelcov a otec z ministerstva lesného a vodného hospodárstva. Orlík na to: ‚Strana ti pomôže, strana to dá do poriadku.‘ Ale ja som vedel, že tam nemám čo vstúpiť, a to sa nehrám na žiadneho siláka, ale vedel som, že nie.“

V tejto dobe plnej kompromisov a marazmu boli takmer zjavením obohacujúce priateľstvá s hudobnými skladateľmi Jurajom Hatríkom, Iljom Zeljenkom a Romanom Bergerom.  Výtvarníci Marián Mudroch, Ladislav Čarný, Otis Laubert, Dezider Tóth, Vlado Kordoš, Marián Meško, Igor Minárik, Klára a Milan Bočkayovci a teoretici Jana Geržová a Etiènne Cornevin vytvorili neformálnu skupinu neskôr nazvanú Avance Retard. Cez priateľov sa spoznávali ďalší ľudia rôznych profesií, ktorí si napriek nepriaznivým okolnostiam a okliešteným možnostiam zachovali vnútornú slobodu. Spájali ich názorové prepojenia a spoločné hierarchie hodnôt. Vznikali takto „ostrovy pozitívnej deviácie“.

Nestotožňovať sa s oficiálnou líniou znamenalo tvoriť pre úzky okruh priateľov a známych, vystavovať v malých alebo dočasne upravených priestoroch. Daniel Fischer opúšťal klasickú kresbu a maľbu a uberal sa smerom k analýze obrazu, ako jeden z prvých experimentoval s počítačom – vo Výskumnom výpočtovom stredisku OSN na bratislavskej Patrónke, kam ho prepašovali programátori, brat Pavol a bratranec Igor Klačanský. Daniela fascinovalo prostredie, kde počítač zaberal celé poschodie, vydával sci-fi zvuky, klimatizácia mala svojskú vôňu. Potenciál počítača od počiatku chápal ako nástroj a popri rôznych iných zámeroch skúmal aj vzťah medzi slovom a obrazom v cykle Obrazobásne.

ako môžu učiť naše deti?

Očakávaný rozlet po vysokej škole prudko narazil na oklieštené možnosti. Daniel Fischer podobne ako niektorí jemu hodnotovo blízki umelci sa rozhodli pôsobiť na Ľudovej škole umenia. Bola to cesta k zabezpečeniu „každodennosti“ a istej nezávislosti. „Skúsenosťami s učením a ich reflexiou dozrievali naše názory na učenie, chceli sme vytvoriť zmysluplný koncept výuky. Postupne som sa snažil zrušiť hranicu medzi mojou vlastnou výtvarnou tvorbou a pedagogikou, prelínaním sa to aj lepšie zvládalo, napokon dobrý pedagóg umenia potrebuje aktívnu skúsenosť vlastnej tvorby.“

„Režim na jednej strane umelcov obmedzoval, na druhej strane potreboval.“

Spoločne s Mariánom Mudrochom a Igorom Minárikom začali organizovať výstavy prác svojich žiakov a pozývali na ne kolegov. „To bolo kľúčové rozhodnutie – ukázať výsledky inej, novej koncepcie a prístupu k deťom a v diskusii získavať spätnú väzbu.“

V roku 1980 v Oblastnom kultúrnom stredisku (OBKAS) na Vajnorskej ulici postupne vystavovali bratislavské ľudové školy umenia. Keď vystavovala Bratislava IV, kam spadali Fischer, Mudroch a Minárik, Danielovi Fischerovi zatelefonoval Ladislav Skrak, ktorý mal na Ministerstve kultúry v agende Slovenskú radu pre umeleckú kritiku a kuratelu nad mladou umeleckou generáciou – fakticky cenzúru umenia. Upozornil Fischera na svoj článok v Bratislavskom večerníku, kde kritizoval tvorbu mladých učiteľov a na záver kládol rečnícku otázku: „Ako môžu takíto ľudia učiť naše deti?“ Bolo to deň po aktíve bratislavského zväzu výtvarníkov, kde minister Válek v prejave ostro skritizoval skupinu mladých výtvarníkov, na čo v diskusii Fischer verejne reagoval.

Umelci v okruhu Daniela Fischera udržiavali intenzívne kontakty s českými kolegami nezávislej výtvarnej scény. Z iniciatívy Ing. Iva Janouška z Ostravy, zberateľa a milovníka výtvarného umenia, vznikol Album 76. „Niekoľko generácií českých a slovenských autoriek a autorov vytvorilo v dohodnutom formáte diela v počte oslovených autorov. Dostal som takto album výborných diel aj oveľa starších kolegov, ktorých som si vážil. Oficiálne sme nepriznali asi desať albumov, tie sa pomocou diplomatických áut podarilo dostať na západ.“ Album 76 sa však distribuoval až o rok neskôr a eštebáci ho preto spájali s Chartou 77. Sochár Jozef Jankovič upozorňoval, že v Čechách už kolegov berú na výsluchy.

oni neštudovali kunsthistóriu

Daniela Fischera predvolali na „Februárku“, bratislavské sídlo ŠtB. „Vyšetrovatelia boli obyčajne dvaja – jeden ten zlý, arogantný a druhý bol za dobrého. Konfrontácia s tým aparátom bola príšerná, vedeli o človeku všetko. Keď som odtiaľ vyšiel, mal som pocit, že za každým rohom ma niekto sleduje. Skúsenejší ma varovali: podpis zápisnice treba prilepiť pod posledný riadok, aby tam nemohli niečo dopísať.“ ŠtB prísne sledovala kontakty českých a slovenských umelcov. „Eštebáci neštudovali kunsthistóriu, nevedeli, čo je abstraktné umenie a prečo má byť nebezpečné, to nemali zo svojej hlavy. Boli to naši ‚kolegovia‘, ktorí im tie informácie poskytovali. Po revolúcii sme boli veľmi smutne prekvapení, keď sprístupnili zoznamy spolupracovníkov ŠtB.“

Daniel Fischer ako učiteľ v Ľudovej škole umenia v roku 1985.Osobný archív D. FischeraDaniel Fischer ako učiteľ v Ľudovej škole umenia v roku 1985.

Umelci v okruhu Daniela Fischera vystavovali na neoficiálnych výstavách alebo v menších regionálnych galériách najmä v Čechách. V roku 1978, František Mikloško zorganizoval prvú výstavu alternatívnych umelcov v zasadačke Ústavu technickej kybernetiky SAV. „Po niekoľkých výstavách sa následky zritualizovali: deň po vernisáži nás zavolali na ,priateľské stretnutie´ na Zväz, tam nám kolegiálne naznačili, že sa naparujeme; keby sme to nerobili, už by bol kľud. Na ďalší deň nás zavolali na ministerstvo kultúry, kde nás mal v agende riaditeľ odboru umenia, Jozef Kot. Dalšie dni nasledovala Februárka, to bolo to najnepríjemnejšie. A toto sa zakaždým opakovalo.“

Daniel Fischer v rokoch 1977-79 prekonal ťažkú chorobu. Rok po svadbe s Majou sa im narodil Filip, o dva roky Ela. Krstnými rodičmi sa stali blízki priatelia, Gaba a Ján Langošovci. Fischerovci sa presťahovali do starého domčeka v Devínskej Novej Vsi, kde sa vtedy usadilo viacero výtvarníkov.

za všetkým sú konkrétni ľudia

Keď v roku 1983 v Slovenskej národnej galérii chystali výstavu žiakov profesora Petra Matejku, námestník riaditeľa SNG, Ľubomír Podušel, napísal riaditeľovi SNG list: „Opätovne si dovoľujem upozorniť na fakt, že v podkladových materiáloch pre katalóg výstavy a v zozname vystavujúcich autorov sú uvedení umelci, ktorí sa charakterom svojej tvorby nachádzajú v rozpore s kultúrnopolitickou orientáciou KSČ v oblasti výtvarného umenia (R. Sikora, D. Tóth, K. a M. Bočkayovci, D. Fischer, L. Čarný, V. Hulík). Ak SNG plánovanú výstavu bude realizovať, je žiaduce, aby uvedení autori neboli uvádzaní v katalógu výstavy a aby sa ich diela nevystavovali.“ List dal starostlivo na vedomie aj ZO KSS pri SNG, ktorej členovia ho tiež podpísali. Spomínaní umelci mohli v SNG vystavovať až po zmene režimu.

kultúrny šok 

Režim na jednej strane umelcov obmedzoval, na druhej strane potreboval. Práve tí, ktorí nesmeli doma vystavovať, boli často žiadaní na Západe a ich práce sa nakupovali za valuty. Distribúciu a predaj zastrešoval Slovart. Daniel Fischer vystavoval v Nemecku, Rakúsku, Veľkej Británii, Belgicku, Holandsku, Juhoslávii i Japonsku a USA.

V roku 1986 v rámci Fulbrightovho programu pricestovala do Bratislavy profesorka maľby z Univerzity v Houstone Sandria Hu. Postupne sa skontaktovala aj s miestnou neoficiálnou umeleckou scénou. Práce Daniela Fischera na štyri a poldňovej výstave  v Pavilóne M v Parku kultúry a oddychu Sandriu oslovili natoľko, že ho vybrala na samostatnú výstavu v Art Gallery v Houstone. Na kultúrne rozdiely spomína takto: „Farebný slobodný svet, skvelé prijatie na univerzite, campus v nádhernom prostredí, profesionálna príprava výstavy a celý pobyt bol skúsenosťou medziľudských vzťahov o ‚pozitívnom očakávaní’ jedného od druhého.“ 

Na vernisáži dostal pozvanie na ďalšiu výstavu v Transco Tower Art Gallery v Houstone. Americkí kolegovia sa zaujímali o život a tvorbu za Železnou oponou. „Snažil som sa im popísať aj ten spomínaný „rituál“, konzekvencie našich aktivít. A síce, že tvorbou, ktorú sme robili bez snahy o predajný úspech, či snahy o zapáčenie sa galeristovi, či vývozu do zahraničia sme sa postupne dostávali takmer do každodenného konfliktu s režimom. A že práve táto skúsenosť nás nútila klásť si tie úplne najpodstatnejšie otázky: ,Aký zmysel, aké miesto má umenie vo svete, v našom živote, prečo sa vôbec pokúšať tvoriť?´ Kladenie týchto otázok malo podstatnú úlohu v osobnostnom a umeleckom dozrievaní: pôsobilo doslova ako katalyzátor. A tak, s patrične vážnym úsmevom som hovoril mojim americkým kolegom, že by som im prial niečo podobné prežiť aspoň na pár mesiacov. Netušil som však, že tá skúsenosť, že viem, že robím niečo, čo je doslova na periférii záujmu spoločnosti, mi bude dodnes veľmi dôležitá a potrebná.“ 

V roku 1987 oslovil Daniela Fischera Ján Čarnogurský na podpis Vyhlásenia k deportáciám Židov, čím sa predstavitelia slovenskej verejnosti dištancovali od protižidovskej politiky vojnového Slovenského štátu a poukázali na slovenský podiel na tragédii Židov. „Nemohol som nepodpísať. Bolo veľa nepríjemností, od podráždenej reakcie režimu po výčitky niektorých, že som im to dal podpísať.“

Režim bol koncom 80-tych rokov nevyspytateľný. Na jednej strane Danielovi Fischerovi dovolil vycestovať do USA, na druhej strane prišlo v roku 1988 predvolanie na ďalší výsluch: „Bol som v rozpakoch. Myslel som si, že kvôli výstavám vonku – ale tentokrát som bol zaskočený, že šlo o text: publikáciu Bratislava/nahlas.“ Daniel bol v nej uvedený ako spoluautor. Dlhé roky komunikoval s bratmi Hubovcami, najmä Markom, vídal sa s Jánom Budajom, u ktorého sa kvôli ‚Bratislave/nahlas‘ aj stretávali. Daniel sa tiež podieľal na záchrane budovy kláštora v Mariánke pod obdivuhodným vedením Marka Hubu.

ideme?

V piatok 17. novembra 1989 bola v Prahe brutálne potlačená pokojná študentská demonštrácia. Verejnosť navyše pobúrila správa o zabití študenta Martina Šmída. Ukázalo sa, že to nebola pravda, ale bol to silný impulz na aktivizáciu ľudí. Dňa 19. novembra dopoludnia sa u výtvarníka Miroslava Cipára stretli deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár. Spísali prehlásenie a dohodli sa na telefonickom pozývaní priateľov na podvečerné stretnutie v Umeleckej besede. „Ráno, cestou k Mirovi Cipárovi som sa stavil u Ľuba Longauera. Keď ma uvidel, len sa opýtal: ,Ideme?‘ Akcelerovalo to neuveriteľne. U Cipára nás bolo jedenásť, podvečer v Umeleckej besede asi 300, o pár dní bolo plné námestie. Ale ešte to nevyzeralo, že sa bude lámať režim. Keď počas demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí zabrechal pes, strhli sme sa, že prichádzajú policajti so psami.“

V decembri študenti VŠVU pozývali Daniela Fischera na diskusie. Po prvej diskusii sa od študentov dozvedel, že vedenie školy vytvorilo spomedzi študentov akúsi tajnú štruktúru donášačov na tých, ktorí sa zaujímajú o západné umenie, čo chodia do kostola a podobne. Študenti prišli na mimoriadnu schôdzu Zväzu výtvarných umelcov, aby vyjadrili nespokojnosť s normalizačným vedením školy a žiadali o pomoc. Na schôdzi boli nominovaní zástupcovia výtvarnej obce, aby viedli rozhovory s vedením VŠVU: po búrlivých diskusiách vyzvali vedenie a pedagogický zbor, aby sa vzdali pôsobenia na škole podpísaním právnikmi pripraveného formulára a zúčastnili sa konkurzu – verejného výberového konania na pedagogické pozície. „Napäté hrobové ticho „preťal“ Zolo Salomon. Vstal, podpísal a odišiel. Spustil reťazovú reakciu a nakoniec to podpísala prevažná väčšina.“ Študenti boli asi dva mesiace bez pedagógov a v apríli 1990 nastúpila nová garnitúra. 

Daniel Fischer viedol po revolúcii vlastný ateliér, bol prorektorom VŠVU pre zahraničné vzťahy a spoluvytváral novú koncepciu a štruktúru školy. Zdieľal názor nerozdeliť VŠVU na fakulty, podporoval otvorený systém s možnosťami prestupov medzi odbormi, študijnými programami a ateliérmi a zastával ideu integrity vzdelávacích a výchovných procesov. Nadradenou víziou bola viera v osobnostnú celistvosť, autenticitu i jej premietnutie do umeleckej tvorby.

Dominik Tatarka u Fischerovcov v roku 1988.Osobný archív D. FischeraDominik Tatarka u Fischerovcov v roku 1988.

Výtvarníkom alternatívnej scény sa hneď po revolúcii otvorili obrovské možnosti. Daniel Fischer vystavoval mnohokrát na Slovensku i v zahraničí, ale až v roku 2000, pri príležitosti 50-tky, sa „doma“ dočkal prvej samostatnej výstavy v kamennej Galérii mesta Bratislava. Nazval ju „Svety za svetom“. Nebola to bilancia dovtedajšej tvorby, ale vystavil tu nové diela, pre každý jeden zo siedmich výstavných priestorov. Počas reinštalácie tejto výstavy v Banskej Bystrici Fischer reagoval na odvolanie riaditeľky galérie Aleny Vrbanovej mečiarovským ministrom kultúry tak, že dal na dvere napísať: ‚Na žiadosť autora Daniela Fischera je výstava uzavretá. Vyjadruje tým svoj nesúhlas s odvolaním riaditeľky galérie.‘

V roku 1990 bol členom pracovnej komisie pre umenia pri Ministerstve školstva, ktorá pripravovala reformu školského systému. Po odchode ministra Ladislava Kováča sa celý koncept ocitol v šuflíku. Napriek tomu verí, že sa školstvo dočká potrebnej zásadnej reformy. „Je to však podmienené vznikom kultúrnej vlády : je to science fiction?“ pýta sa.

Okrem VŠVU prednášal a učil na viacerých zahraničných univerzitách a konferenciách najmä v USA, bol členom Akreditačnej komisie, je členom správnej rady Nadácie Jána Langoša. V roku 2016 vydal svoju monografiu, v ktorej rozsiahle dielo predstavujú významní teoretici výtvarného umenia Jana Geržová a Juraj Mojžiš a osobnosti kultúrneho života ako Ilja Zeljenka, Roman Berger, Juraj Hatrík, Martin Bútora, Peter Brabenec, Ivan M. Havel či Oleg Tatarka. Kniha bola označená za kultúrnu udalosť roka. K potešeniu autora bola predávaná i v kníhkupectve v Centre G. Pompidou v Paríži.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756, či cez darcovskú stránkuPridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK. Združuje desiatky ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa. Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite