mladí výtvarníci na VŠVU nechceli sedieť len zo založenými rukami a vydávať politické vyhlásenia, ale začali maľovať nápadité plagáty, ktoré lepili po bratislavskom Starom Meste. Ich témy boli často odvážnejšie než spoločenský diskurz prelomových dní a priniesli do ulíc niečo, čo tu chýbalo – humor. „Boli sme oveľa radikálnejší než ostatné školy,“ spomína výtvarník a spevák Boris Ondreička. Spolu s ním, architektom Igorom Markom, karikaturistom Jozefom Danglárom Gertlim a filmárom Jurajom Johanidesom, ktorý o tejto udalosti nakrútil dokument Plagáty 89, vraciame sa do novembrových dní, keď táto študentská partia pomohla premeniť sivastú Bratislavu na kultúrnejšie miesto.
Boris Ondreička: Impulz vyplynul z nutnosti niečo robiť. Nebolo to konceptuálne ani politické, bola to spontánna vec.
Danglár: Zabývali sme sa na lektoráte, vyhodili sme pedagógov a obsadili ateliéry. Niekedy nám livrejovaní čašníci z Carltonu doniesli na strieborných táckach jedlo. Spali sme tam a tvorili. Bolo to asi najväčšie pracovné nasadenie v mojom živote. Makal som pätnásť hodín denne.
Igor Marko: Režim sa začal rozpadať. V hlave sme nosili iba to, že chceme, aby sa niečo zmenilo. Tŕpli sme, aby sa to podarilo. Všetko sa dialo veľmi rýchlo. Škola sa uzavrela, nastal študentský okupačný štrajk, nechceli sme len sedieť so založenými rukami. Chceli sme byť akční a začali sme niečo vyrábať. Všimli sme si, že mesto bolo zalepené plagátmi a nálepkami, na ktorých ľudia vyjadrovali svoje postoje. Bol to skvelý koncept.
ĽUBO STACHO
Ondreička: Neviem, kto prišiel s touto myšlienkou. Možno som to bol ja, možno Cyril Blažo. Prvé plagáty začali robiť ľudia na ulici. Naše boli viac sofistikované, veľké a farebne prepracované.
Marko: Hlavné námestie bolo dlhodobo rozkopané, obohnané hnusnými vlnitými plechmi. Bolo to ideálne miesto na plagáty, hoci s lepením to už bolo horšie. Tento druh plagátov tu dovtedy nebol a bilbordy už vôbec nie. Boli to vlastne prvé politické bilbordy v Bratislave. Nebolo to nijako organizované, v prvom rade išlo o zábavu.
Ondreička: Zábava? Skôr by som povedal, že to bola radosť. To nás spájalo. Mali sme radosť, že sa niečo deje, že bude lepšie, že budeme slobodní. V prvých dňoch nikto nepomyslel na možné negatívne následky. Až spätne mnou prešli zimomriavky, že to celé mohlo dopadnúť inak. Zo školy by som letel tak či tak. Sedemnásteho novembra sme mali s Kosou z nosa koncert v klube Rozlet. Boli sme už úplne mimo kontroly a jeden zo zväzákov (člen SZM, Slovenského zväzu mládeže – pozn. red.) pracujúcich v klube nás udal. Atmosféra v spoločnosti bola už vtedy dosť nabitá.
hasta La Vista Komunista
Danglár: Najprv sme dotvárali pôvodné boľševické plagáty, potom sme začali vyrábať svoje. Predtým sme sa učili vyrobiť politický plagát a iné kraviny, a zrazu sme mohli robiť plagáty tak ako sme chceli. Konečne sme si mohli rypnúť do boľševikov. Bola to obrovská úľava. Vytvorili sme mikrotímy a vyrábali. Pankáč Boris mal jeden gang, my ďalší. Vyrábali sme ich vo veľkých množstvách. Komedianti z VŠMU chodili na výjazdy, tí, ktorí vedeli písať na strojoch, písali. A my sme maľovali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.