Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bola som pri ňom až do posledného výdychu. Rozhovor so ženou, ktorej partner sa rozhodol, že už nechce žiť

.michal Oláh .spoločnosť

Prečo sa Andreas rozhodol pre smrť napriek tomu, že netrpel bolesťami a plánoval svadbu? Je pre spoločnosť naozaj neekonomické starať sa o chorých a starých? Čo si o jeho asistovanej smrti myslí jeho opatrovateľka a partnerka Anežka Ongaľová?

Bola som pri ňom až do posledného výdychu. Rozhovor so ženou, ktorej partner sa rozhodol, že už nechce žiť Archív Anežky Ongaľovej

ako ste sa zoznámili s Andreasom a v akom ste boli vzťahu?

Pred takmer dvoma rokmi som prišla k Andreasovi ako jeho nová opatrovateľka do Innsbrucku. Veríte v lásku na prvý pohľad? Ja som neverila, no fakt sa tak stalo. Mala som pri ňom pocit, akoby sme sa poznali večnosť. Bol tým, koho som potrebovala aj napriek jeho hendikepu. Žili sme úplne normálny život, chorobu sme si nepripúšťali. 

vášho rakúskeho partnera, ktorý sa na vlastnú žiadosť nechal usmrtiť eutanáziou, ste sprevádzali až do posledných chvíľ. Akými zdravotnými ťažkosťami trpel a prečo sa rozhodol pre asistovanú smrť? 

Môj partner trpel svalovou dystrofiou. Bola mu diagnostikovaná ako štrnásťročnému. Šlo o ojedinelú formu dystrofie, ktorá mala pomalý priebeh a podľa lekárov sa pri tomto type ľudia dožívajú pomerne vysokého veku. Jeden profesor z innsbruckej univerzitnej kliniky, ktorý Andreasa poznal prakticky od jeho detstva, odkedy sa choroba začala prejavovať sa vyjadril, že toto ochorenie ho nezabije, čo bola pravda. Andreas sa dal zabiť sám. 

„Bolo štrnásteho marca a nasledujúci deň mala byť vykonaná eutanázia.“

svalová dystrofia je závažné ochorenie, nespôsobovala mu bolesti? 

Bol aktívny, až do štyridsiatky pracoval a cestoval. Potom jeho svalstvo postupne ochabovalo, začal používať invalidný vozík, ale naďalej pracoval a žil normálny život. So svojou chorobou bol vyrovnaný, takmer nikdy sa nesťažoval. Mali sme spoločné plány, tie sa už žiaľ nikdy neuskutočnia. Práve preto nechápem jeho rozhodnutie. 

ako prebiehal celý proces – od žiadosti o eutanáziu, až po jej vykonanie?

Bolo to veľmi rýchle, keďže nešlo o klasickú eutanáziu, pri ktorej je to zdĺhavejšie. Andreas dostal zápal priedušiek. Ani po nasadení antibiotickej liečby sa stav nezlepšoval. Tak som večer druhého marca zavolala sanitku. Vzali nás do nemocnice, kde ostal hospitalizovaný. Bola mu podaná intravenózna liečba, no ani tá nezaberala. Museli ho premiestniť na intenzívku, lebo začal mať problémy s dýchaním. Po dôkladnejších vyšetreniach sa zistilo, že sa spojil bakteriálny zápal s vírusom, tak zmenili liečbu a bolo to trocha lepšie. 

Archív Anežky Ongaľovej

liečba mu nezabrala?

Keď sa už zdalo, že je všetko na dobrej ceste, znova sa mu pohoršilo a museli ho zaintubovať. Lekári sa vyjadrili, že musia urobiť tracheostómiu. On najprv nesúhlasil, ale po našom spoločnom rozhovore sa vyjadril, že podstúpi operáciu. Naplánovali termín. V deň operácie som volala do nemocnice, či ho už pripravujú. Dostala som vyhýbavú odpoveď. Tak som hneď zavolala taxík a šla za ním. Pri Andreasovi bola jeho sestra, cítila som, že nie je niečo v poriadku. 

uprednostnil eutanáziu pred operáciou a ďalšou liečbou? 

Áno, iba mi povedali, že sa rozhodol inak a chce sa dať „uspať“ a nechce žiť s dierou v krku. Neviem, čo sa tam udialo, ale presvedčiť som ho už nedokázala. Bolo štrnásteho marca a nasledujúci deň mala byť vykonaná eutanázia. Čiže za jeden deň sa rozhodlo, aj vykonalo. V Rakúsku to funguje tak, že ak sa pacient rozhodne, volia túto formu. Nazývajú to humánna smrť. Keby ho len odpojili od prístroja, začal by sa dusiť a takto im „len zaspal“. Ale tu ide o to, že sa dá rozhodnúť či chcem, alebo nechcem žiť. Eutanázia povolená nie je, no vykonáva sa, len pod iným názvom. Aj jemu aktívne asistovali pri smrti. Pätnásteho marca mu pichli smrtiacu látku, ktorá pomaly stekala priamo do žily. Ja som toho bola účastná až po jeho posledný výdych.  

v Rakúsku predsa nie je povolená eutanázia, ako je možné, že ju vykonali a ešte aj tak rýchlo?

Máte pravdu, nie je. Ale priblížim vám trochu ich systém, keby som tam roky nepracovala, nevedela by som to. Keď prídete do rakúskej nemocnice, vidíte iba pekné nemocničné budovy, udržiavané moderné izby, chutne naservírované jedlo, špičkové prístroje, lekárov, ktorí sú milí ku každému, bez toho, aby čakali „obálku“.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite