len som si nie celkom istý, či ju za takú bude považovať môj sused, kolega, vnuk, alebo miestny pán farár, učiteľ, doktor. Lebo, žiaľ, kritériá, ktoré máme na ľudí a inštitúcie, formujú nielen vzdelanie a spoločenské postavenie, ale hlavne prostredie, v ktorom sa pohybujeme. Nedávno nám to polopatisticky zdokumentoval bývalý premiér. V slovenských krčmách prevláda názor, že fašisti tlmočia to, čo si myslia ich pravidelní návštevníci. A R. Fico z toho vyvodil, že ide o väčšinový názor spoločnosti. Keď teda chceme, aby nová vláda bola dôveryhodná aspoň pre väčšinu spoločnosti, mala by sa tá väčšina zjednotiť na tom, ako má dôveryhodnosť vyzerať.
Človek požíva dôveru, keď neklame, keď sa jeho skutky zhodujú so slovami, keď nikomu nevnucuje názor, ale za svojím názorom si stojí, keď „nepreriekne krivého svedectva voči blížnemu svojmu“, keď nekradne, nepretvaruje sa, neskrýva svoje zlyhania za výhovorky, nie je alibista, váži si aj tých, ktorí s ním nesúhlasia, nevyvyšuje sa nad nikoho, je pokorný pred pravdou i Pravdou. Všetko toto sú poučky, ktoré ovláda takmer každý zo súčasných politikov. Problém je v kritériách pre brvno vo vlastnom oku a smietku v oku iného. Preto rozhádaná politická scéna. Demokratické strany na Slovensku sa nepotrebujú zjednotiť na postojoch k LGBTI, potratom, drogám, rodine či sociálnej politike, ale na tom, ako získavať a objektivizovať fakty, ako rešpektovať argumenty, ako nemanipulovať s pravdou. Na tom, čo budú považovať za slušné, objektívne, potrebné a užitočné. Keď sa dosiahne zhoda v tom, čo je pre Slovensko podstatné, ako sa správať a čo robiť, aby sa navrátila dôvera občanov vo vlastný štát, parciálne problémy nebudú tým, čo spoločnosť polarizuje.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.