Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

„Nepredstavoval som si, že ten režim padne. Mnohým ľuďom totiž systém až tak neprekážal,“ hovorí Ján Bencúr

.roland Valko .post Bellum .spoločnosť

Ján Bencúr sa narodil 2. apríla 1950 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol pôvodne živnostník, ale po nástupe komunistického režimu bol internovaný v „nápravnom" pracovnom tábore v Jáchymove.

„Nepredstavoval som si, že ten režim padne. Mnohým ľuďom totiž systém až tak neprekážal,“ hovorí Ján Bencúr Archív Post Bellum

dostal rok, ako sa tomu hovorilo: socialistickej prevýchovy na robotníka. Potom sa zamestnal v miestnej vznikajúcej fabrike - Slovenské elektrotechnické závody Dolný Kubín, ako nástrojár-sústružník. Robil tam celý aktívny život nastavovača automatov. Po návrate z Jáchymova ho deti takmer nespoznali a vykali mu, čo im nakoniec vydržalo počas celého života.

štúdium v 60. rokoch a vojenská prezenčná služba

V roku 1965 nastúpil Ján na gymnázium, vtedy Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu. V období postupného spoločenského uvoľňovania si pamätník spomína na aféru miestneho komunistického funkcionára, proti ktorému sa aj verejne protestovalo. 

Nasledujúci rok prišla invázia „bratských vojsk“ Varšavskej zmluvy. „Na Orave sme nevideli nijakých vojakov, bola mimo hlavného ťahu. Akurát medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom bol na vrchu jeden tank a transportér, ktoré hliadkovali.“ Ján sa vtedy pridal ku skupine mladých ľudí, ktorí písali protestné heslá po celom Dolnom Kubíne.

Ešte pred inváziou v roku 1968 Ján maturoval a nastúpil na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Prvé 2 roky študoval biológiu a chémiu, potom si vybral ako špecializáciu zoológiu. V počiatočnom období jeho vysokoškolského štúdia ešte doznievali študentské protesty a demonštrácie voči okupácii, ale postupne sa energia z prvých dní a týždňov míňala a začala nastupovať pomalá normalizácia. 

„Nepáčilo sa mu, keď chcel riaditeľ našiť na starého údržbára krádež preto, aby sa ho mohol zbaviť. “

V 4. ročníku vysokej školy sa Ján oženil. Školu úspešne dokončil a následne nastúpil na ročnú vojenskú prezenčnú službu. „Prišli sme tam ako absolventi a veliteľ útvaru nás privítal: ,No, tak vy ste študenti, vy ste tí, ktorí spôsobili ´68. rok.‘ Hovorím: ,Chlapci, sme v zadku s prepáčením. Keď má veliteľ takýto názor na vysokoškolákov, tak tu budeme mať tvrdú vojnu.‘ A naozaj sme mali. Za trest nás sme museli spávať v priestoroch, kde predtým boli sklady zbraní. Prežili sme to, ale samozrejme chceli aspoň niektorého z nás presvedčiť, aby spolupracoval s velením. Zostali sme tŕňom v oku až do konca vojenčiny.“

problémy na Oravskom hrade

Po vojenčine sa Ján vrátil na Oravu a v roku 1974 nastúpil na Oravský hrad ako správca hradu a biológ. S manželkou a čerstvo narodenou dcérou bývali priamo na hrade až do roku 1977, keď Ján prešiel na Správu chránenej krajinnej oblasti Horná Orava a stal sa jej prvým pracovníkom. Z Oravského hradu odišiel na základe nezhôd s vedením. Nepáčilo sa mu, keď chcel riaditeľ našiť na starého údržbára krádež preto, aby sa ho mohol zbaviť. Takisto vznikali trenice ohľadom pamätníkovej náplne práce, ktoré nakoniec viedli až k falošnej výpovedi proti jeho osobe a nepríjemným ťahaniciam pred závodným výborom ROH. Aj keď mu výbor nakoniec dal za pravdu, z nevľúdneho pracovného prostredia sa  Ján rozhodol odísť. 

V roku 1984 sa znova vrátil na Oravský hrad, keďže dotyčný riaditeľ odišiel do dôchodku a nastúpilo nové vedenie. Ján sa stal vedúcim Vlastivedného oddelenia, mal na starosti Múzeum oravskej dediny v Zuberci i obnovu tunajšej lesnej železničky v Oravskej lesnej. Tu pracoval napokon až do roku 1989. Ako priznáva, pád režimu nepredpokladal: „Ani sme sa neodvažovali si predstaviť, že ten režim padne. Videli sme, ako je to prerastené až do najnižších úrovní. Obyčajné ženičky hovorili, že ten systém nie je najhorší, len keby im dovolili chodiť do kostola. Mnohým ľuďom systém až tak neprekážal.“

účastník Nežnej revolúcie v Dolnom Kubíne

Udalosti Nežnej revolúcie v okrese Dolný Kubín plynuli pomalšie ako vo veľkých mestách – v Prahe či v Bratislave. 

„Všetko sa začalo až 27. 11. 1989 generálnym štrajkom. Tým sa Slovensko zobudilo. Pamätám sa ako ešte 25. alebo 26. mi podvečer zavolal evanjelický farár, že sa schádzajú na fare, katolíci zas na katolíckej fare a pripravuje sa generálny štrajk. Tak sme sa zišli pár ľudí pod gesciou evanjelického farára a rozoberali sme čo a ako ďalej.“

Na stretnutí sa dohodli, že generálny štrajk musí u nich prebehnúť bez incidentov a provokácií. Úzko začali spolupracovať aj s katolíkmi, a tak skupina narástla na približne 12 ľudí, v ktorých réžii štrajk prebehol. Na námestí sa potom ešte stretli so skupinou mladých študentov, ktorí zabezpečili tribúnu a ozvučenie. 

„Keď sme sa schádzali, pozerali sme hlavne na to, koľko ľudí sa naozaj zíde. No a prišli pracovníci asi zo všetkých tovární a podnikov, otvorili sa brány a v podstate prišli všetci. Samozrejme, objavili sa tam aj z Okresného výboru strany. Boli medzi nimi aj ľudia, ktorých som poznal predtým ako vrstovníkov a poznal som aj ich názory. Pretože bolo výhodné byť v komunistickej strane, tak sa dali do jej služieb. Mnohých z týchto ľudí som tam videl, postávali trochu bokom, opodiaľ a v ústraní.“

„V roku 1990 ONV zanikli, postupne vznikali okresné úrady a Ján sa stal prednostom jedného z nich. “

Na druhý deň sa stretlo v dolnokubínskom Klube mladých asi 60 ľudí. Za východiskový dokument si stanovili Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu (VPN), ktoré obsahovalo 12 hlavných bodov, medzi inými slobodné voľby a zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Ján si spomína, že nastali aj niektoré kuriózne situácie, keď sa za „vépeenkára“ hlásil okresný tajomník Socialistického zväzu mládeže (SZM) a neskôr si dokonca aj na Okresnom národnom výbore (ONV) založili „akože VPN“. 

Nakoniec sa vykryštalizovala skupina asi 15 až 17 ľudí, medzi ktorými bol aj Ján. Začali sa každý deň stretávať, podarilo sa im nadviazať kontakt s vedením VPN v Bratislave, vymieňali sa informácie a plánovali sa akcie na ďalšie dni. Od ONV dostali kanceláriu s telefónom a mali aj zasadačku, kde sa stretávali s občanmi. Následne dolnokubínska VPN kooptovala svojich ľudí do ONV a našli aj úspešný mechanizmus pri jednaní s komunistami. Podarilo sa im napr. vyrokovať, že budovu OV KSS straníci uvoľnili už v januári 1990 pre potreby Ekonomickej školy. Jánovými najbližšími spolupracovníkmi boli v tom čase najmä Miloslav Roubal a Milan Galanda.

účasť v politike a ideály Novembra 1989

V roku 1990 ONV zanikli, postupne vznikali okresné úrady a Ján sa stal prednostom jedného z nich. Do slovenského parlamentu ani celorepublikového Národného zhromaždenia v prvých slobodných voľbách nekandidoval, no do diania vo vnútri VPN sa aktívne zapájal. Chodil na všetky snemy a len s nevôľou sledoval praktiky nové premiéra Vladimíra Mečiara a následný rozpad VPN-ky. 

S Mečiarom má aj vlastnú skúsenosť: „Ešte ako prednostu okresného úradu si ma Mečiar ako premiér dal zavolať do Zvolena a hovorí: ,No, to by ste neverili, keby ste počúvali záznamy telefonických hovorov, aké telefonáty chodia do centra VPN.‘ Hovorím kamarátovi z Mikuláša. ,Počul si? On v podstate povedal, že odpočúva telefonáty! Toto hovorí predseda vlády?!‘ Nijako sme nezareagovali, skončilo to. A hneď pri najbližšej príležitosti som sa rozprával s Petrom Tatárom z bratislavskej VPN. Znamenalo to, že Mečiar vás odpočúva, používa eštebácke praktiky, to nie je možné!‘“

Po páde Mečiarovej vlády nastúpil od 1. júna 1991 ako námestník ministra vnútra Ladislava Pittnera vo vláde Jána Čarnogurského. Tam pôsobil až do Mečiarovho návratu na čelo vlády po voľbách v roku 1992. „Prišiel Mečiar na ministerstvo vnútra a vtedajší minister Pittner si nás dal zavolať ako námestníkov. Stál som na chodbe a videl som ako Mečiar ide, taký úžasne zhrubnutý a sme sa smiali, že má na sebe nepriestrelnú vestu, že sa bojí, aby sa mu niečo nestalo. Ale ozaj bol taký nabalený, hrubý. Takto prišiel na ministerstvo vnútra, ako znovu-premiér, ktorý tam ide robiť čistky.“

„Ako priamy účastník novembrových udalostí 1989 vníma súčasnú situáciu a podporuje viaceré občianske iniciatívy žiadajúce zmenu spôsobu vládnutia v krajine. “

Pittner bol z postu ministra vnútra odvolaný a na jeho post nastúpil Mečiarov nominant generál Jozef Tuchyňa, ktorý najskôr deklaroval, že námestníkov nebude odvolávať. „Pamätám si, že po voľbách prišla za mnou skupina z HZDS, že keď ku nim prestúpim a podpíšem prihlášku, môžem ostať námestníkom. Reku: ,Chlapci, ja sa chcem každé ráno pozrieť do zrkadla. Neprichádza to do úvahy.‘“

Po zmene politickej situácie sa tak Ján vrátil sa na Oravu. Od septembra 1992 pôsobil ako riaditeľ Obvodného úradu práce až do nástupu Moravčíkovej vlády v roku 1994, keď bol opäť menovaný prednostom Okresného úradu v Dolnom Kubíne. Aj tu však onedlho skončil, po páde krátkej Moravčíkovej vlády v decembri 1994. „Vedel som, že ako prednosta budem musieť odísť a vedel som aj, kto by mal po mne nastúpiť. Aby som to utiahol ešte do nového roku a nedostal výpoveď už v decembri, zobral som si dovolenku  a do úradu som neprišiel. 

Z okresného úradu ma hľadali po celom okrese. Dostali informáciu, že som išiel na ryby na Oravskú priehradu, tak celú priehradu prebrúsili, aby ma našli a aby mi odovzdali odvolanie a okamžité skončenie pracovného pomeru ešte v decembri. No nenašli ma, takže mi to odovzdali až v januári 1995.“

V tom toku nastúpil ako personálny námestník podniku Texicom v Ružomberku. Neskôr aj súkromne podnikal či spolupracoval s neziskovým tretím sektorom. Aj naďalej sa venoval politike, v ktorej ostal verný ideálom novembra 1989 a veľmi ho mrzel rozpad Československa. Bol poslancom mestského zastupiteľstva a v roku 2002 sa stal zástupcom primátora Dolného Kubína. V roku 2004 sa stal personálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, kde pracoval do roku 2006, keďže po nástupe vlády Róberta Fica musel skončiť. Vrátil sa k podnikaniu v oblasti personálneho poradenstva.

Ako priamy účastník novembrových udalostí 1989 vníma súčasnú situáciu a podporuje viaceré občianske iniciatívy žiadajúce zmenu spôsobu vládnutia v krajine. „Mladí ľudia sa musia zobudiť a myslím si, že my, ktorí sme ten rok ´89 prežili aktívne, už by sme do toho nemali extra vstupovať. Mladí si musia uvedomiť, že sa angažujú pre svoju budúcnosť. Čo si oni postavia, v tom budú žiť.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite