Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

„Keď sme prišli na Libavú, mne až slzy vyhŕkli,“ spomína pamätník Karol Hetteš na ťažké časy v Pomocných technických práporoch

.roland Valko .post Bellum .spoločnosť

Narodil sa 7. februára 1930 v dedinke Trstín v trnavskom okrese. Pochádza z roľníckej rodiny, z piatich súrodencov. Jeho otec Ondrej bol hospodárom a vášnivým chovateľom koní. Bojoval aj v prvej svetovej vojne v Dalmácii a Čiernej Hore.

„Keď sme prišli na Libavú, mne až slzy vyhŕkli,“ spomína pamätník Karol Hetteš na ťažké časy v Pomocných technických práporoch Osobný archív Karola Hetteša Pamätník Karol Hetteš v súčasnosti.

„naša rodina žila čisto z poľnohospodárstva. Od štrnástich rokov som pomáhal rodičom, chodil som orať s koňmi, lebo starší súrodenci odišli počas vojny. Najstarší brat bol povolaný na východný front, kde strávil jeden a pol roka.” 

spomienky na druhú svetovú vojnu

Počas druhej svetovej vojny si Karol pamätá najmä na príchod Červenej armády. Obyvateľstvo sa ich príchodu obávalo a nečakalo ich s nadšením. Sovietske vojská prišli z dvoch smerov, Karol videl množstvo mŕtvych Nemcov v malokarpatských horách. Pri dedine, práve v obecných horách, sa však držali aj partizáni. 

„Keď prechádzal front, boli sme v horách. Len otec ostal doma. So sebou sme zobrali len niečo na jedenie, hlavne chleba a takmer celá dedina sa tam odsťahovala. Aj kone sme tam mali. Boli sme tam štyri dni a  potom prišli Rusi.“

Obavy obyvateľstva z príchodu sovietskej armády sa bohužiaľ ukázali ako opodstatnené.

„Mladej generácii, ako aj všetkým ľuďom, radím nech žijú aj v dnešnej konzumnej dobe skromnejšie.“

„Rusi začali kradnúť. Brali, čo mohli. Prišli do domu ozbrojení, pobrali, čo sa im pozdávalo a išli preč. Otcovi zobrali kone aj s vozom a ranených vojakov naložili do toho voza. Došli až na miesto, ako sa ide na Trnavu, do Nemečanky, kde bola iná skupina Rusov. Tí zobrali kone, vypriahli ich, pod voz hodili dva granáty a vyhodili ho do luftu! Môj najstarší brat Jano to videl na vlastné oči.“

nástup komunizmu, väznenie a úmrtie otca

Po vojne Karol pracoval s otcom na rodinnom hospodárstve. Zmena však prišla po nástupe komunistov k moci vo februári 1948. Predstaviteľmi komunistickej strany na dedine sa stali ľudia, ktorí podľa pamätníka nemali charakter a slušnosť a išlo im len o vlastný prospech a moc. 

„Všetko išlo odvtedy dolu vodou. Už od 49-teho roku to bolo strašné. Zdevastovali celé hospodárstvo, kontingenty neustále zvyšovali a ľudí, čo ich neplnili, zatvárali. Niektorých aj vysťahovali do Sudet.“

Karolovho otca zatkli v októbri 1950 a v decembri ho odsúdili za údajné poburovanie. Väznenie sa podpísalo na jeho zdraví. „V jednej izbe ich bolo dvadsať. Otec tam nemal ani dostatok pohybu, sedel päť a pol mesiaca. A ešte musel aj zaplatiť za stravu a ubytovanie . V máji 1951 zomrel.“  

Pamätník Karol Hetteš spolu s partiou v Pomocných technických práporoch.archív pamätníkaPamätník Karol Hetteš spolu s partiou v Pomocných technických práporoch.

Ťažké časy nastali aj pre Karola, ktorý sa po uväznení a neskôr aj smrti otca musel starať o rodinné hospodárstvo. Eštebáci išli aj po ňom, hľadali si vykonštruované dôvody, lebo pravdepodobne chceli zavrieť aj jeho. Pokúsili sa mu napríklad dokázať, že načierno predával hospodárske zvieratá. Pritom s vypätím všetkých síl a tvrdou prácou plnil všetky kontingenty.

vojenská služba – 26 mesiacov fárania

V októbri 1951 prišiel pamätníkovi povolávací rozkaz a musel narukovať. Vtedy však ešte netušil, že pôjde do Pomocných technických práporov (PTP). „Nevedeli sme vôbec, kam ideme. Došli sme do Domašova na južnej Morave, odtiaľ nás vetrieskami odviezli na Libavú. Ubytovali nás v nejakom sklade, kde sme strávili 21 dní. Naučili nás vpravo bok a vľavo bok a na 21. deň večer bol prečítaný rozkaz: „Odchádzame do Domašova, prichystajte si kufre a zároveň odovzdajte vychádzkové šaty.“ A tie vychádzkové šaty sme nemali ani oblečené! Tak nás opäť vetrieskami odviezli do toho Domašova na stanicu a tam nás naložili do dobytčích  vagónov. Bolo jedenásť hodín v noci. Zamkli nás, aby sme nevyskočili. Opäť sme vôbec netušili, kam ideme. Ráno sme sa zobudili v Orlovej na stanici. Nikto nechcel vystúpiť.“   

„Domov som sa nemal prečo vrátiť. Kone, kravy všetko bolo popredané. Ostal by som len s holými rukami.” 

Nakoniec boli predsa len prinútení vystúpiť a ubytovali ich v učňovskom stredisku. Na izbe ich bývalo osem. Národnostné zloženie bolo pestré: boli tam okrem Slovákov a Čechov aj Maďari a Nemci. Stravu mali celkom dobrú, nadriadeným záležalo, aby „pétepáci“, ktorých volali aj „pracáci“, plnili pracovný plán na sto percent. Karola tak čakalo 26 mesiacov ťažkého fárania v šachte Petřvald. Na ťažkú manuálnu prácu si zvykol, ale z priebehu vojenčiny bol rozčarovaný. 

„V živote som nikde nebol, len doma a na vojne. A keď sme prišli na Libavú mne slzy padali, že kde to sme. Takto dopadnúť... Myslel som si, že dôjdeme do kasárni a budeme vojaci. A tu sme dostali nejakú klasifikáciu E! ,Čo to je? Aká klasifikácia?´ - pýtal som sa. Tak sme mali výcvik bez zbrane, lebo nám neverili, a preto nám nemohli dať zbrane. Keby nebol býval umrel Stalin, možno by sme sa ocitli dokonca niekde v gulagu na Kamčatke.“ 

„vy nejste lidi!“

Počas pracovnej doby však vládli pomerne korektné podmienky. Klasickí baníci ich rešpektovali, podobne aj velitelia, medzi ktorými sa našli dobrí a charakterní ľudia. V šachte sa navyše nezdravilo „Česť práci“, ale „Zdar Boh“. Okrem tvrdej práce ich každý deň  čakali aj dve hodiny politického školenia.

„To bolo jedno a to isté. Politický podporučík to bol prosto „odroň”. ,Vy nejste lidi!‘ – hovoril nám. ,Vy tady budete do úplného zblbnutí!´ To bolo jeho! A vraj sme okrádali robotnícku triedu a pracujúcich a neplnili kontingenty.“   

V PTP panoval prísny režim, pétepáci dostávali časté tresty, dovolenky boli len výnimočné a ak, tak iba na víkend. V pondelok sa už museli hlásiť na útvare. Za svoju prácu dostávali síce „na papieri“ celkom dobrý plat, z ktorého im však až dve tretiny strhli. A aj o tie peniaze ich pripravila menová reforma z roku 1953, ktorá ich zachytila počas vojenskej služby. Problémy boli aj s hlavným veliteľom, rodeným Ostravákom, ktorý bol vojakom z povolania a „pétepákov“ často sekíroval. „Mal som s ním tiež problém, tak som bol radšej ticho. Poslúchať sa muselo. ,Práva nemáte, len povinnosti!‘- to bolo všetko, čo nám hovoril.“ 

Pán Karol Hetteš na vojne v Pomocných technických práporoch.Archív pamätníkaPán Karol Hetteš na vojne v Pomocných technických práporoch.

Pamätník v daných podmienkach usúdil, že najlepšie bude plniť si svoje  povinnosti a neznepríjemňovať si život. Ozval sa však, keď sa politruk navážal do jeho nebohého otca. „Povedal mi: ,A copak tvůj otec? On dělal protistátní činnost a nesouhlasí s tímhle režimem!‘ Ja mu vravím: ,Dajte mu svätý pokoj! On umrel a prečo, to vám nepoviem!‘“

V útvare boli aj previerky, po ktorých mohli byť pétepáci prepustení do civilu. Karol však nebol preverený ani raz. Do civilu sa dostal až 25. novembra 1953, aj to len preto, že sa zaviazal na ďalšiu prácu v bani. Po skončení vojenčiny tak ešte ostal robiť na šachte. 

„Domov som sa nemal prečo vrátiť. Kone, kravy všetko bolo popredané. Ostal by som len s holými rukami.” 

Prečo sa dostal do PTP sa dozvedel až po páde komunistického režimu. Bolo to na základe kádrového posudku z jeho rodnej obce, ktorý poslali na vojenskú správu. „Bolo tam napísané: ,Pochádza z kulackej rodiny, jeho rodičia neplnia dodávky, do kostola chodí celá rodina a takéto podobné veci!“

optimistom napriek ťažkému životnému osudu 

Po návrate domov mal pamätník problém sa zamestnať. Nakoniec sa mu podarilo nájsť si prácu v kameňolome v Bukovej, odkiaľ pochádza jeho manželka. „No netrvalo to ani dva či tri mesiace a prišla hodinová výpoveď. Ja aj manželka!“ 

Svadobná fotografia manželov Hettešovcov. archív pamätníkaSvadobná fotografia manželov Hettešovcov.

Nakoniec bol donútený pracovať v Jednotnom roľníckom družstve v Trstíne, kam vstúpiť dlho odmietal. Musel tak pracovať aj s tými, ktorí sa podieľali na jeho zaradení do PTP.  Na Okresnom národnom výbore mu dokonca ponúkli, že môže byť predsedom družstva, ak podpíše vstup do strany. „Ja som povedal: ,Viete čo? Ja som v žiadnej strane nebol, ani nebudem a takto do smrti aj vydržím.‘“

„V živote som nikde nebol, len doma a na vojne.“

Na družstve robil osem rokov agronóma, potom mu podpísal vedúci družstva, že môže ísť pracovať, kde chce. Tak sa vrátil ako šofér do kameňolomu, kde pracoval až do odchodu do dôchodku v roku 1990. Na rok 1989 a pád komunistického režimu si však veľmi dobre pamätá. „To bolo hurá, bodaj by sme sa netešili aj v robote! Chodili sme na námestia, ale tým lumpom sa nič nestalo, nikto ich nepotrestal. A povedal by som, že k lepšiemu sa to nakoniec ani nezlepšilo.“

V súčasnosti sa pamätník teší zo svojej rodiny, zo svojich detí a vnukov a z toho, že niečo v živote dokázali. Napriek všetkému, čo prežil, nezatrpkol a zachoval si optimistický prístup k životu. Mladej generácii, ako aj všetkým ľuďom, radí nech žijú aj v dnešnej konzumnej dobe skromnejšie. A nech sa riadia heslom, ktoré mu pomohlo prežiť aj vojenčinu v PTP. „Dobrým slovom viac spravíte ako zlom.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite