Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hor sa na hubačku. Rastú!

.peter Bálik .spoločnosť

Posledné týždne výdatne pršalo. Bolo vlhko, pod mrakom, slnko v nedohľadne. Väčšina Slovákov by si už konečne rada užívala teplo, no popri poľnohospodároch je tu aj iná výrazná skupina ľudí, ktorá je z týchto daždivých dní absolútne nadšená: hubári.

Hor sa na hubačku. Rastú! SCHON & PROBST/PROFIMEDIA Na tento moment čakali hubári celú zimu. Práve sa im začína sezóna.

stretli sme sa s tromi slovenskými hubármi, ktorí jednohlasne tvrdia, že po posledných suchých rokoch sa túto sezónu môžeme konečne tešiť na parádnu hubačku. 

Na prelome jari a leta sa do slovenských lesov vyroja hordy hubárov s vidinou plných košíkov a kardinálnych úlovkov. V Británii alebo v Škandinávii sa húb boja, radšej si ich kúpia v obchode. Vo Francúzsku, Švajčiarsku aj Rakúsku je zber húb výrazne obmedzený, no v našich zemepisných šírkach je ich zbieranie fenoménom, ktorý nevieme spoľahlivo vysvetliť. 

Odvolávame sa na tradíciu, úzku spätosť s prírodou alebo jedálniček. Hovorí sa, že za socializmu išlo o jednu z možností, ako uniknúť z ťaživej reality či zabiť voľný čas. Aj dnes stále platí, že zber húb je stále národným športom, ktorého obľuba ešte vzrástla po rozmachu sociálnych sietí. Veď ktorý amatérsky hubár by nechcel nájsť svoj nádherný „stokilový“ dubák?!

k lesu treba mať rešpekt

Andrej Macek je jeden z hubárov, ktorí chodia hore-dolu Záhorím a tešia sa z každého veľkého úlovku. V niečom sa tento lov v gumákoch od ostatných odlišuje. Vďaka sociálnym sieťam sa z neho stal hubár-influencer. Nielenže na Facebooku založil skupinu Hubári – Senica, Záhorie, ale pravidelne vešia na YouTube aj videá zo svojich potuliek. Na huby chodí takmer každý druhý deň, najradšej s mamou, vášnivou hubárkou.

Neunikne im ani hríb, čo sa skrýva pod kopou spadnutého lístia. Bratislavskí hubári, ktorí Záhorie až tak nepoznajú, sa tešia, keď domov prídu s poloprázdnym košíkom. No večer na Facebooku uvidia Andrejov úlovok z toho istého dňa a ide ich poraziť. Či už ide o krásne obrovské dubáky, alebo plné košíky nádherných kozákov. Ako to ten chlap robí? 

„Musíte mať správne miesta. Aby ste ich našli, treba nachodiť veľa kilometrov. Niektorí si predstavujú, že prídu autom, zaparkujú na kraji lesa a hríby im naskáču samy do košíka. Ak objavíte svoje miesto s hubami, buďte si istý, že ich tam nájdete znova,“ hovorí Andrej, ktorý si polohu svojich miest, podobne ako ostatní skúsení hubári, necháva pre seba. Prezradí aspoň to, že jeho lokality sú často tie, kam sa málokomu chce ísť. „Snažím sa chodiť na najneprístupnejšie miesta. Nikomu sa tam nechce, pretože sú tam diviaky. Ale to je nič. Na strednom Slovensku môžete stretnúť aj medveďa!“

Andrej chodí na huby odmalička. V jeho regióne je to bežná forma zábavy. Lásku k hubám prerušil deväťročný pobyt vo Walese, kam odišiel za prácou. No aj tam na poliach a zelených lúkach nachádzal obľúbené kozáky. Keď sa vrátil, čakalo ho nemilé prekvapenie. Na mieste, kde bol jeho les, medzičasom postavili golfové ihrisko. Za ním si niekto iný nechal oplotiť veľký kus pozemku, kde si vytvoril poľovnícky revír. 

Hovorí, že šlo o les, kde kedysi rástli aj krásne trojkilové dubáky. Odvtedy už také nenašiel, pretože golfové ihrisko stiahlo z okolitých lesov vodu. Na mieste, kde boli mokriny a močariny, je dnes púšť. No aj napriek tejto malej ekologickej katastrofe tam stále rastú. Podhubie je také silné, že i keď boli po minulé roky veľké teplá, stále tam nachádzal hríby. Často ide o tie kúsky, ktoré vešia na svoj Facebook.

„Niektorí si predstavujú, že prídu autom na kraj lesa a hríby im naskáču samy do košíka.“

Andrej je pedant. Keď nájde správny kus, vyfotí ho aj desať-dvadsaťkrát, potom vyberie ten správny záber a dá ho na web. „Niektorí diskutéri mojim fotkám neverili, tvrdili, že som klamár, a tak som začal uverejňovať aj videá na YouTube,“ hovorí hubár, ktorý dnes nad nenávisťou na internete mávne rukou. Baví ho, že môže ľuďom poradiť. „Nepoznám všetky huby, no niečo som sa naučil. Teraz ma baví napríklad sírovec, pred piatimi rokmi som ho ešte nezbieral. Je to skvelá huba. Treba ju ochutiť, no jej konzistencia je skvelá, pripomína kuracie mäso.“

Najradšej zbiera dubáky, pretože na Záhorí sú skôr vzácnosťou, podobne ako jeho ďalšie obľúbené huby – kozáky osikové a kozáky žltopórové, ktorým práve teraz začína sezóna. Suchohríby necháva na mieste, cestou ich nájde toľko, že by sa musel stále zohýnať. Čo by za ne dal občasný hubár z Bratislavy! 

Radšej chodí aj hodinu po prírode, kým nájde poriadneho „macka“. No nie všetko berie so sebou: „Veľký rešpekt mám pred muchotrávkou ružovkastou. Je to dobrá huba, nachádzam ich stovky, ale nechávam ich tam. Bojím sa ich. No niektorí hubári strach nemajú. Minulý rok som stretol partiu, ktorá v košíku mala muchotrávky zelené. Spýtal som sa ich, či vedia, čo tam majú? Oni, že nie, že zbierajú všetko, potom sa opýtajú a vytriedia. Nechápem ich. Môžu predsa zomrieť,“ čuduje sa mladý hubár. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite