Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Soňa G. Luther: Žijem s chuťou

.elena Akácsová .spoločnosť .cnosti a neresti

Antropologička Soňa G. Luther popri prvom synovi vytvorila dokumentárny film Zatopené, popri druhom knižku pre predškolákov Môžu supehrdinovia nosiť okuliare? V septembri sa jej končí materská, ale začína písať ďalší scenár, tak ktovie?

Soňa G. Luther: Žijem s chuťou BORIS NÉMETH

knižka Môžu supehrdinovia nosiť okuliare? je o inakosti, rozmanitosti.

Raz ma oslovila vydavateľka Jana H. Hoffstädter s otázkou, ako má so synom hovoriť o inakosti. Napríklad keď stretnú na ulici človeka tmavej pleti a on sa začne pýtať. Vždy je vraj neistá, čo je ešte okej a čo nie. Bavili sme sa o tom a ona navrhla, nech napíšem knižku. Práve sa mi narodil druhý syn, vravím, jasné, ale ja nemám energiu písať to ako odbornú publikáciu. Radšej beletriu. A rovno pre predškolákov, lebo na synovi škôlkarovi dlhšie pozorujem, že už aj on si už vytvára škatuľky, pripadá mi dôležité už s malými deťmi takéto otázky otvárať. 

ako dieťa som chcela byť spisovateľka alebo novinárka.

Písala som denníky, obosielala súťaže, veľa som čítala. Roky píšem odbornú literatúru, ako antropologička sa zaoberám hlavne materiálnou kultúrou a tvorbou identity. Spolupracujem na rôznych projektoch, naposledy ma oslovila fotografka Jana Šturdíková, ktorá fotila rozpadávajúce sa kaštiele do knihy Chateaux po našom. Písanie beletrie je však oveľa osobnejší proces, keď vymyslím postavu a čo sa jej bude diať, tak s ňou doslova žijem. 

film Zatopené bol projekt, ktorý vyšiel z môjho osobného prežívania.

Prapradedko môjho manžela vlastnil Parížovský kaštieľ na Liptove. Bola to rozvetvená židovská rodina, ale väčšina zahynula v koncentračných táboroch, vojnu prežili len dve vnučky. Keď sa plánovala Liptovská Mara, kaštieľ rozložili, jeho časti previezli a postavili nanovo v skanzene v Pribyline. 

„Som na seba dosť prísna, až teraz, vo štvrtej dekáde sa učím nechať to trošku byť.“

Prostredníctvom príbehu budovy zobrazujem príbeh našej krajiny a zmeny, ktorými spoločnosť prešla. V tom príbehu je všetko to, čím sa ako antropologička zaoberám, identita, pamäť, majetok, ktorý znamená pre každého niečo iné, pre rodinu, pre pamiatkarov, ktorí kaštieľ zachránili, ale aj pre nás všetkých ako kultúrne dedičstvo. Ten príbeh si doslova pýtal byť sfilmovaný.

na strednej som chcela byť dokumentaristka.

Ale otec (režisér Miloslav Luther, pozn. red.) ma odhovoril, že to môžem robiť, aj keď vyštudujem niečo iné. Mal pravdu, aj nemal. Predsa len sa tie sociálne kontakty ťažko nahrádzajú, keď s filmármi nechodíte päť rokov do školy. Ale myslím, že to pomaly doháňam. Okrem toho mám zázemie na SAV, takže vo filme ďalej rozvíjam témy, ktorým sa venujem ako vedkyňa. 

pochádzam z rodiny, v ktorej vládne protestantská etika, hoci nie sme nábožensky založení.

Takže neviem veľmi oddychovať. Som na seba dosť prísna, až teraz, vo štvrtej dekáde sa učím nechať to trošku byť. Ale možno že si to môžem dovoliť práve preto, že som predtým bola na seba taká prísna. 

s manželom sme spolu od mojich sedemnástich.

Budúci rok máme 20. výročie. Nebol to zámer, nejako to tak vyšlo. Rozumieme si v záujmoch, v hodnotovom naladení, potom sa všetko ľahšie prekoná, keď je partner najlepší kamarát. A je s ním veľká sranda. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite