Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pašie podľa Johanna Sebastiana Bacha

.andrej Šuba .spoločnosť .esej

„Pre Bacha bola všetka hudba spätá s náboženstvom, jej komponovanie chápal ako prejav viery a uvádzanie ako spôsob bohoslužby. Každý tón bol dedikovaný Bohu, nikomu inému,“ napísal americký dirigent Leonard Bernstein.

Pašie podľa Johanna Sebastiana Bacha AKG-IMAGES/PROFIMEDIA Obraz z oltára v Kostole svätého Bavona v Gente Klaňanie Baránkovi (1432) bol posledným spoločným dielom Jana a Huberta van Eyckovcov. Baránok (Agnus Dei) je v kresťanskej ikonografii symbolom umučeného Krista.

vo fascinujúcom Bachovom hudobnom univerze patrí výnimočné miesto Matúšovým pašiám. Význam tohto diela v kultúrnej tradícii Západu je taký veľký, že Bach býva niekedy nazývaný „piatym evanjelistom“.

„Úvodný zbor Matúšových pašií je niečo ako zvukový ekvivalent veľkolepých oltárnych malieb  Veroneseho alebo Tintoretta, spolu s Albertom Schweitzerom doslova vidíme Krista, ako ho vedú Jeruzalemom po jeho Via Crucis, počuť hlasy davu, ktoré znejú v tragickom súzvuku,“ píše o úvodnom zbore Matúšových pašií bachovský špecialista, dirigent Sir John Eliot Gardiner vo svojej knihe Music in the Castle of Heaven

Webová stránka bach-cantatas.com eviduje v súčasnosti 281 nahrávok Matúšových pašií, prvé pochádzajú z 30. rokov 20. storočia. Približne trojhodinové dielo nemohlo byť pre obmedzený rozsah vtedajších šelakových platní zaznamenané celé a hoci na platniach a CD nosičoch odvtedy defilujú generácie najvýznamnejších spevákov i dirigentských hviezd od Willema Mengelberga po Sira Simona Rattlea, ktorý v roku 2010 vytvoril zaujímavú scénickú verziu pašií pod režisérskou taktovkou Petra Sellarsa, živý dotyk s Bachovou hudbou nič nenahradí. 

Navždy si budem pamätať prvé stretnutie s Matúšovými pašiami v Mníchove, kde dielo dirigoval a súčasne part Evanjelistu spieval legendárny nemecký tenorista Peter Schreier. Paradoxne, ani nie tak pre hudobný výkon, hoci boli vynikajúce, ale pre publikum, ktoré s napätím sledovalo pašiovú drámu, živo reagovalo na dôverne známe chorálne nápevy, ktoré Bach zdedil od svojich predchodcov a aj dnes stále žijú v chrámoch, pre ťaživé ticho, ktoré zavládlo po slovách evanjelistu oznamujúcich Kristovu smrť. „Na to sú príliš dlhé a príliš dôležité,“ odpovedal holandský čembalista a dirigent Gustav Leonhardt na otázku, či doma počúva pašie z nahrávok. 

návraty

„Keď raz prešla púšťou zabudnutia, Bachova hudba, zdá sa mi, bude mať vždy polozahalenú tvár,“ píše Milan Kundera v esejách o Hudbě a románu. Johann Sebastian Bach (1685 – 1750) skomponoval Matúšove pašie pre predvedenie v Lipsku na Veľký piatok 15. apríla roku 1729 a počas jeho života zazneli tri-, nanajvýš štyrikrát ako súčasť veľkonočnej liturgie v Kostole sv. Tomáša – naposledy pravdepodobne začiatkom 40. rokov 18. storočia. Na svoj koncertný život si museli počkať nasledujúcich sto rokov.

Bachova tvorba medzičasom vyšla z módy a v úzkom okruhu znalcov žili len jej fragmenty – až kým Matúšove pašie v roku 1829 v Berlíne opätovne neoživil v tom čase len dvadsaťročný skladateľ a dirigent Felix Mendelssohn Bartholdy. Príbeh Veľkej noci sa tak symbolicky stal i vzkriesením Bachovej hudby. 

Zázračne talentovaný syn židovského bankára, ktorý dostal kópiu partitúry pašií od matky ako narodeninový dar, však prispôsobil barokovú hudbu luteránskeho kantora estetickému cíteniu poslucháčov 19. storočia. Dielo výrazne skrátil, čo znamenalo napríklad vyškrtnutie viacerých árií, pozmenil jeho inštrumentáciu (teda nahradil v partitúre Bachom predpísané nástroje inými) a skladbu uviedol so stovkami zboristov. 

Vznikol tak dlhý čas platný monumentálny zvukový obraz Bacha – „praotca nemeckej hudby“, ktorý konvenoval prebúdzajúcemu sa národnému cíteniu nemeckého meštianstva. Boli to Rus Igor Stravinskij a Nemec Paul Hindemith, skladatelia „modernej hudby“, ktorí ešte v prvej polovici 20. storočia začali nahlas hovoriť o tom, že Bach by mal znieť inak, že pátos, sentiment a monumentálnosť je v skutočnosti projekciou predchádzajúcej epochy. Nastalo dlhé obdobie hľadania Bacha.

Keď Ježiš predpovie svoju zradu, zaznie otázka zboru učeníkov „Pane, som to ja?“ jedenásťkrát.

„To, čo sme robili, nebolo nijaké reštaurovanie akéhosi historického zvukového obrazu, nijaké muzeálne opakovanie dávno minulých zvukov. Bolo to moderné podanie, interpretácia 20. storočia,“ spomína v knihe esejí Hudobný dialóg rakúsky dirigent Nikolaus Harnoncourt. Ten v roku 1970 prvýkrát nahral Matúšove pašie so súborom Concentus Musicus na dobových nástrojoch, s menším obsadením a spôsobom zohľadňujúcim interpretačnú prax Bachových čias. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite