pre kariéru Jane Goodallovej doslova platí známe úslovie, že ak si niečo veľmi želáme, veci sa začnú postupne spájať tak, aby sme to nakoniec dosiahli. Všetko sa začalo plyšovým šimpanzom, ktorého jej kúpil otec, keď mala necelé dva roky. Zvyšok rodiny a priatelia ho varovali, že dcéra sa hračky bude báť a bude mať nočné mory.
Jane sa však do šimpanza doslova zamilovala a nosila ho so sebou všade, kde to len bolo možné. Je pravdepodobné, že práve táto detská láska výrazne ovplyvnila jej životný smer. Milovaný šimpanz, dnes už značne vypĺznutý, sedí aj dnes, po vyše osemdesiatich rokoch, na stoličke v jej pracovni.
sny o Afrike
Keď mala Jane približne desať rokov, začali ju fascinovať takmer všetky voľne žijúce živočíchy. V záhrade mala obľúbený strom, odkiaľ ich pozorovala, alebo si čítala už po stý raz svoje obľúbené knihy – Doktora Dolittla či Tarzana. Najmä Tarzan ju zaujal natoľko, že si zaumienila žiť medzi zvieratami v Afrike. V štyridsiatych rokoch 20. storočia však spoločnosť nemala veľké pochopenie pre dievča, ktoré sa chcelo vybrať do africkej divočiny. Paradoxne, práve mama bola neskôr tá, ktorá dcéru povzbudzovala a podporovala, aby sa nevzdávala a išla za svojím snom.
Goodallovci nepatrili medzi bohatých ľudí, a tak nemali peniaze na to, aby Jane mohla ísť na univerzitu. Dievčina si teda spravila rýchlokurz pre sekretárky a zamestnala sa. Vo voľných chvíľach nevysedávala podaromnici v kaviarniach, ale začala brigádovať v istej filmovej spoločnosti a zo skromnej výplaty si odkladala peniaze na cestu do vysnívanej Afriky.
z Kene do Tanzánie
Keď Jane dovŕšila dvadsaťtri rokov, mala už našetrených toľko peňazí, že mohla vyraziť loďou k africkému pobrežiu, čo bol vtedy najlacnejší spôsob dopravy na tento kontinent. Usadila sa na farme u priateľov v Keni.
Po čase jej jeden z kamarátov navrhol, aby sa ozvala známemu kenskému antropológovi a archeológovi Louisovi Leakeymu, ktorý sa zaoberal evolúciou človeka na africkom kontinente. Louisa aj jeho manželku očarilo nadšenie a odhodlanie mladej Jane, a tak ju zamestnali ako sekretárku a asistentku v rámci archeologického výskumu.
Onedlho dostal Leakey možnosť uskutočniť dlhodobý výskum správania primátov. Keďže primáty, teda napríklad aj šimpanzy, sú našimi najbližšími príbuznými, Leakey veril, že sú aj kľúčom k pochopeniu správania našich prapredkov v dobe kamennej.
„Šimpanzy nie sú len bezmyšlienkovité agresívne zvieratá, ako sa o nich dovtedy myslelo.“
Vedel, že Jane je neskutočne trpezlivá, odhodlaná spoznávať nové veci a najmä nezaťažená akademickými myšlienkovými stereotypmi, preto si bez váhania vybral práve ju. Navyše ako antropológ vedel aj to, že ženy sú oveľa lepšie pozorovateľky ako muži, lebo sú prirodzene vnímavejšie.
Väčšina vedcov bola v tých časoch pohoršená, že Leakey poslal do divočiny dvadsaťtriročné dievča bez formálneho vzdelania a skúseností. Skeptici neverili, že by táto krehká blondína mohla uspieť sama v nevypočítateľnej africkej divočine. Jane vtedy ani netušila, že majú sčasti pravdu a že jej hrozí reálne nebezpečenstvo v podobe rozzúrenej hordy šimpanzov. Hororový scenár sa však, našťastie, nekonal a Jane mohla smelo pokračovať v napĺňaní svojho sna.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.