práve ste boli na Ukrajine. Čo ste tam robili?
Prednášal som o poruchách dýchania počas spánku, o ich liečbe pomocou nových ventilačných metód, ktoré sa u nás aplikujú, a oni o nich ešte nevedia. Všeobecne ešte nemajú zavedený systém spánkovej medicíny, nemajú spánkové laboratória, len jedno v Kyjeve. To je na takú veľkú krajinu veľmi málo. Sú tam, kde sme boli my pred 25 rokmi, keď k nám prvýkrát prišli ľudia z Belgicka z Antwerp.
tak sa vráťme v čase aj my. Ako ste sa k spánkovej medicíne dostali vy?
Po skončení lekárskej fakulty som nastúpil ako doktorand na patofyziológiu k profesorovi Tomorimu. Venoval som sa štúdiu regulácie dýchania a skúmal možnosti prerušenia zástav dýchania počas experimentov na mačkách. Ukázalo sa, že existujú reflexy, ktoré môžu obnoviť dýchanie, o čom sa predtým nevedelo. Naše výsledky sme publikovali v angličtine v renomovaných časopisoch. O našej práci sa dozvedel profesor Walter St. John z Darthmouth Medical School, Lebanon, NH USA a ponúkol nám možnosť pracovať na spoločných experimentoch. Tak som sa dostal prvýkrát na študijný pobyt do USA.
ako tie mačky súviseli so spánkom?
Keď som tam prednášal o svojej výskumnej práci, spýtali sa ma, či som videl ich spánkové laboratórium. Keďže to má súvis s poruchami dýchania počas spánku a to, čo platí u mačiek, môže aj u človeka. Tak sa stalo, že som mal možnosť navštíviť tretie najstaršie spánkové laboratórium v USA a vidieť, ako funguje. Povedali sme si, že toto je niečo, čo by sme potrebovali mať aj na Slovensku.
čo konkrétne?
Potrebovali sme polysomnograf, to je základný prístroj na monitorovanie a meranie kvality spánku a porúch životných funkcií počas spánku. Je založený na počítačoch – umožňuje až desať hodín kontinuálne sledovať fyziologické funkcie človeka počas spánku. To zahŕňa EEG, EKG, myografiu, množstvo kyslíka v krvi a ďalšie. Cena takého prístroja bola vtedy dva milióny korún. Naša fakulta na to peniaze nemala, ale pomocou kontaktov v západnej Európe sme našli ľudí, ktorí sa za nás zaručili. Vďaka nim nám požičali prvý polysomnograf. Tak sme mohli začať diagnostikovať prvých pacientov.
na škole ste inak nemali žiadne prekážky?
Chceli nás vyhodiť z fakulty. Veď každý chrápe, čo tu s takou hlúposťou chcete? Boli múdrejší ako Američania a Belgičania, ktorí už vtom čase mali desať rokov fungujúce spánkové laboratóriá. Nakoniec nás nevyhodili a ja som úspešne obhájil dizertačnú prácu. Mali sme šťastie, že už vtedy bolo možné podávať projekty TEMPUS a náš projekt získal 10 miliónov korún v Ecu z EÚ. Z týchto peňazí sme mohli kúpiť prístroje nielen pre seba do Košíc, ale aj pre Bratislavu a Martin. Ako výsledok projektu vznikla učebnica Základy spánkovej medicíny – poruchy životných funkcií počas spánku. Bola to vôbec prvá kniha o spánkovej medicíne, ktorá vznikla vo východnej Európe.
dovtedy nikto spánok neskúmal?
Samozrejme, skúmal, ale na klasických EEG prístrojoch, ktoré chrlili papier, to mohlo byť aj 20 metrov dlhý kus papiera, a nie každý má takú dlhú chodbu. (Smiech.) V Prahe takú mali a štvornožky chodili po papieri a analyzovali záznam. My sme hneď od začali vyhodnocovali záznamy na počítačoch, tak ako sme sa to naučili v USA a potom v Belgicku.
venovali ste sa hneď aj poruchám zaspávania?
To prišlo postupne. Lebo u mačky nie je problém so spánkom, nesťažovala sa žiadna, že by mala problém so zaspávaním. Ale problém nastal, keď nemala dostatok kyslíka. Respiračný systém si s tým nevedel poradiť, až nastala zastáva dýchania. Neznamenalo to, že hneď zdochla, ale regulačné centrum prestalo posielať impulzy do dýchacích svalov. Načo dýchať, veď aj tak kyslík nepríde. Toto sa deje veľmi podobne aj u človeka, ktorý chrápe. Vtedy, keď mu zapadne koreň jazyka a začne sa dusiť. Počas spánku, ak nedýcha dlhší dčas, organizmus musí zistiť, že nemá dostatok kyslíka. Vie to vďaka chemoreceptorom, a to mu chvíľu trvá. Potom sa spustí poplachová reakcia a celý organizmus sa musí zobudiť, pretože ide o život ohrozujúcu situáciu. Až potom sa uvoľnia dýchacie cesty a začne dýchať. Typické je lapanie po vzduchu, ako keď sa plavec po dlhšom čase vynorí z vody.
ako sa to rieši?
Profesor Colllins Sullivan z Austrálie zo Sydney prišiel s metódou neinvazívnej ventilácie pozitívnym tlakom vzduchu pomocou prístrojov CPAP – teda maska, hadica a prístroj, ktorý vháňa pozitívny tlak do dýchacích ciest a tým ich udržuje otvorené. Táto liečebná metóda sa postupne od roku 1980 rozšírila do celého sveta. Dnes je aj u nás plne hradená zdravotnou poisťovňou. Prístroj predpisujeme ako štandardnú zdravotnú pomôcku pre liečbu obštrukčného spánkového apnoe. Sú aj iné metódy, operačné, ale tie niekedy môžu urobiť viac škody ako osohu. Nás každodenný chlebík je rozhodovanie, či dať prístroj alebo odporučiť operáciu.
vy ste však vyvinuli aj vlastnú metódu.
U mačiek sme postupne prišli na to, že elektrickou stimuláciou horných dýchacích ciest dokážeme vyvolať prudký nádych, ktorý preruší obštrukciu. Mačka začala dýchať sama, aj keď mala možnosť dýchať iba čistý dusík. Reflex bol taký silný, že dokázal prerušiť brzdiace mechanizmy a opakovane resuscitovať mačku z klinickej smrti. Pomysleli sme si, že keď to funguje na mačkách, mohlo by to fungovať aj u človeka, Ale nikto nevedel ako. Kvôli zamedzeniu chrápania si nikto nenechá rozrezať krk, aby mu tam umiestnili stimulačnú elektródu. Hľadali sme iné riešenie.
TED SPAGNA/SCIENCE SOURCE/PROFIMEDIA
aké?
Máme patent na elektrickú aurikulárnu stimuláciu, teda podnecujeme dýchacie centrum pomocou elektródy umiestnenej do ucha v podobe zátky. Elektróda stimuluje bod, z ktorého sa podráždenie prenáša do respiračného centra a človek sa, podobne ako tá mačka, nadýchne. Máme pacienta, ktorý náš prístroj používa doma už viac ako štyri roky. Predtým používal masku, ale toto mu vyhovuje viac. Naša metóda je absolútne tichá. A nebol jediný, kto prejavil záujem si ju vyskúšať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.