bratislavský tím Za slušné Slovensko bol na ceste už tretí deň, keď som sa pridal aj ja. V aute vládla výborná atmosféra. Na námestí v prvom mestečku si rozoberáme noviny, dotazníky, zaznejú pokyny, o koľkej sa stretneme a vyrážame.
Stojím uprostred Poltára, no v duchu sa vraciam k predchádzajúcej večernej diskusii v Lučenci. Registroval som budúcu mamičku s manželom či nepočujúcu mladú ženu, ktorej obsah debaty posunkami tlmočila jej kamarátka. Spomenul som si na diváka, ktorý s neskrývanou zlosťou kládol len agresívne otázky. Do reality ma vrátila Jurajova vtipná rada: „A nedaj sa zbiť.“ Hm, mám sa teda báť? Stretnem sa s podobným hnevom aj v Poltári, Tisovci, Kokave nad Rimavicou, Hnúšti či Rimavskej Sobote?
Kým som sa zorientoval, ostatní už boli v akcii. Kubo hlási „beriem si sídlisko“ a rýchlym krokom mizne medzi panelákmi. Vidím, ako dievčence ľahko nadväzujú osobný kontakt a rozprávajú sa s tetami na zástavke. Začínam aj ja. „Dobrý deň, môžem vám ponúknuť noviny, som z iniciatívy Za slušné Slovensko...“ Prvý, druhý, tretí výtlačok. Zrazu som v tom až po uši. Zmocní sa ma nepoznaná túžba prihovoriť sa ďalším. Stretnúť sa tvárou v tvár s neznámymi ľuďmi, ktorí žijú iný život než ja. Je to dôležité.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.