lekár prvého kontaktu by mal riadiť celý proces liečby pacienta, manažovať ďalšie vyšetrenia a za svojich pacientov nesie obrovskú zodpovednosť. Namiesto toho však momentálne rieši najmä problémy s riadením zdravotníctva.
Obvod obrovský, čakacie doby neúprosné, systém nejednotný, niekde čiastočne, inde úplne nefungujúci. Lekári zisťujú, že ich je akosi podozrivo málo a preto im logicky pacientov stále pribúda. Situáciu ešte viac zhoršuje fakt, že dlhodobo pribúda nervozita a nespokojnosť na strane pacientov a únava na strane lekárov. Začarovaný kruh sa postupne uzatvára. Navyše, kolegovia penzisti pracujú, hoci by už nemuseli.
Určitou motiváciou sú ich katastrofálne nízke dôchodky. Vďaka ich práci zdravotnícky systém ešte neskolaboval. Za to im treba naozaj poďakovať. Aj týmto spôsobom sa vykrýva reálny nedostatok lekárov. V konečnom dôsledku môžu tieto poznatky vplývať na to, koľko lekárov si vyberie za svoju špecializáciu všeobecné lekárstvo. V sumáre, nedostatok všetkých zdravotníckych pracovníkov má dosah na celú budúcnosť zdravotníctva. Toto si kompetentní musia uvedomiť.
„Marketingovo to majú politici „zmáknuté“, hoci systém zlyháva.“
Ministerstvo zdravotníctva pred niekoľkými rokmi začalo situáciu riešiť. Vzniklo takzvané rezidentské štúdium pre absolventov lekárskych fakúlt s cieľom finančne ich podporiť, aby boli motivovaní atestovať z odborov, ktoré sú síce nesmierne dôležité, no nie sú populárne. Ide najmä o spomínaných všeobecných lekárov pre dospelých a všeobecných lekárov pre deti a dorast. Podmienky štúdia sú definované v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti 578/2004 Z. z. Tak sa u nás začal používať termín rezident. Asi sa niekomu páčia seriály z amerického medicínskeho prostredia.
V prvom roku rezidentského štúdia sa prihlásilo na všeobecné lekárstvo niečo vyše 60 lekárov, v roku 2018 ich bolo už iba 22. Videl som reportáž, kde kompetentní hodnotili úspešnosť tohto programu a pokles záujmu o dané špecializácie. Ako obyčajne, zvolili na danú problematiku svoj uhol pohľadu a sú presvedčení o funkčnosti systému. Občania to vidia a dennodennú realitu zažívajú v čakárňach. Najmä ak sú chorí sami alebo s deťmi a musia do ambulancie pricestovať z 50 až 80 kilometrov vzdialenej obce. Pretože tam už 85-ročný „obvoďák“ nevládal cestovať a naozaj išiel do dôchodku. Alebo zomrel cestou do práce. Alebo priamo v ambulancii. Aj to je realita. Marketingovo to však politici majú „zmáknuté“, hoci systém zlyháva.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.