detstvo v kultúrnom Ružomberku
Viera Boronkayová (rodená Janovská) sa narodila 25. decembra 1953 v nemocnici v Handlovej. Viera však vyrastala v Ružomberku, kde žili v dvojgeneračnom rodinnom dome spolu so starými rodičmi z otcovej strany.
Jej mama pôsobila v Učiteľskom ústave v Leviciach a študovala na Baťovej škole. Potom sa stala účtovníčkou v Mautnerových bavlnárskych závodoch v Ružomberku, ktoré sa neskôr premenovali na Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina. Starí rodičia z otcovej strany tam pracovali takisto. Otec pochádzal z Ružomberka a vyštudoval Obchodnú akadémiu v Bratislave. Potom pôsobil ako ekonóm a šéf učtárne na pozemných stavbách v Ružomberku.
Na svoje detstvo spomína Viera ako na šťastné, chodila na klavír, balet, do speváckych zborov, v čom neskôr našla svoju záľubu a v nasledujúcom živote to pre ňu bolo užitočné. Pôsobenie v zboroch (Spevácky zbor ZUŠ Ružomberok a Spevácky Zbor ZŠ Ružomberok) jej navyše dávalo možnosť cestovať aspoň do krajín socialistického tábora, napr. do Juhoslávie.
Ružomberok bol vtedy mimoriadne kultúrne založený vďaka zájazdovým divadlám, ktoré ho navštevovali, ale aj vďaka fungovaniu ochotníckeho divadelného súboru, ktorý viedla Gabriela Uhlárová, mama súčasného slovenského režiséra Blaha Uhlára. Blaho Uhlár bol zároveň spolužiakom Vierinho prvého manžela, ktorý študoval kunsthistóriu.
„Počas 21.augusta 1968 som ešte len nastupovala do deviateho ročníka na základnej škole, ale pamätám si tanky na Černovej (časť mesta Ružomberok). Boli to úplne mladulinkí 18-roční chlapci. Deti. Ako v každej vojne, každej okupácii, poslali tam ľudí, ktorí za to absolútne nemohli a možno ani nesúhlasili s daným názorom. Ja si naozaj myslím, že tí chlapci nesúhlasili, len tam museli ísť. Tety z dediny im dávali jesť a piť. Bolo to zvláštne, lebo môj starý otec bol taký sklamaný, až plakal. To bola generácia, ktorá verila, že Rusi nás oslobodili a pomohli nám dostať sa z druhej svetovej vojny a neboli by schopní nám nejako uškodiť.“
spevácke úspechy
V roku 1970 sa Viera zúčastnila na amatérskej speváckej súťaži Zlatý štít Liptova, v ktorej sa jej podarilo získať prvé miesto. O rok neskôr sa zúčastnila na amatérskom festivale spevákov Detvianska ruža, kde získala ocenenie Strieborná ruža. Počas celého štúdia na gymnáziu sa venovala spevu so sedemčlennou kapelou Juniors kombo. Po odchode do Bratislavy našla uplatnenie v kapele Kremona prostredníctvom svojho bratranca Juraja Fábryho. Meno Juraja Fábryho možno poznať v spojitosti so skupinou Elán alebo v súvislosti so scénografickým umením.
z archívu Viery BoronkayovejViera Boronkayová počas svojich speváckych začiatkov.
Študovala na gymnáziu Eduarda Urxa v Ružomberku novootvorený humanitný odbor. Chcela ísť pôvodne do Nitry na Pedagogickú fakultu na hudobnú výchovu a slovenský jazyk, keďže tam už v tých časoch žili jej starí rodičia. Bez ohľadu na výsledky prijímacieho konania, ktorými úspešne prešla, jej však nebolo umožnené prihlásiť sa. Viera spomína, ako jej prišlo vyrozumenie, že „nevidia dôvod“, aby absolvovala štúdium v Nitre miesto Banskej Bystrice, keďže jej trvalý pobyt je nahlásený v Ružomberku. Viera sa teda vzdala pedagogického štúdia a rozhodla sa pre nadstavbové štúdium Kultúrnovýchovná práca a jej riadenie pri Strednej škole knihovníckej v Bratislave, ktoré jej povolili.
Žila teda v hlavnom meste, kde sa jej naskytla nečakaná príležitosť. Pozvali ju na konkurz do Radošinského divadla, keďže hľadali prioritne spevákov.
„Stano Štepka a Milan Markovič pracovali v učiteľských novinách. Prišla som ku nim do redakcie, tam sme sa zoznámili a potom som im zaspievala. Ja som ani v podstate nevedela, aké úžasné teleso to je, ale veľmi sa mi páčila poetika ich inscenácií a takisto revolta, ktorá v Radošinskom naivnom divadle nepochybne bola.“
Tam následne pôsobila ešte dva roky počas celého nadstavbového štúdia v inscenácii Človečina, s Milanom Markovičom a Stanislavom Štepkom. Hrávali napríklad aj v známom divadle U Rolanda. Vtedy bola Viera v divadle najmladšia a túto príležitosť si nesmierne vážila.
pôsobenie v divadle
Po skončení štúdia dostala Viera okamžitú ročnú prax v Kamel klube, kde pracovala s mládežou a deťmi. V roku 1979 prišla za svojím mužom žiť do Prievidze, kde sa stala pracovníčkou domu kultúry ROH (revolučné odborové hnutie), súčasného Kultúrneho a spoločenského strediska v Prievidzi. Nastúpila na funkciu záujmovej a umeleckej činnosti a neskôr na funkciu manažérky divadla. Divadlo A a Divadlo Shanti v Prievidzi uzavrelo dohodu, že bude pracovať pod vedením profesionálnych režisérov a scénografov. Pôsobili tam aj známe osobnosti z oblasti filmu a divadla, ako napr. Ľuboš Midriak, Eduard Gurtler, Jozef Baňák, Aleš Votava, Miloš Pietor. Vtedy prvýkrát Viera pocítila vplyv umeleckej cenzúry:
„Keď prišiel Dodo Baňák, to bola prvá protirežimová inscenácia. Vybral nám predstavenie Iva Brachana – Hamlet v dedine Dolná Mrduša. Dramaturgičkou tohto predstavenia bola Mirka Čibenková, ktorú si Dodo prizval z Trnavského divadla, scénografie sa chopil Miloš Pietor. To je dosť silná kritika komunistov, ale odohrávajúca sa v Juhoslávii. A ja som pred predstavením zaželala všetkým krásnu premiéru a povedala som, že možno je to premiéra a derniéra zároveň. Ustáli sme to, ani nevieme ako. Vtedajšia prievidzká garnitúra, ktorá radila nielen kultúrny dom, ale aj mesto, povedala, že to prosto nebolo o nich, ale o niekom v Juhoslávii. (so smiechom) Takže my sme túto inscenáciu hrali celú sezónu a veľmi sme sa tešili.“
„Pod silným tlakom na repertoár kamenných divadiel sa profesionáli uchyľovali k realizácii hodnotných predstavení v ochotníckych súboroch.“
Celý titul obsahuje výsmešný komediálny príbeh o dedine Dolná Mrduša, kde sa predseda strany, predseda družstva a dedinskí pohlavári rozhodnú, že založia divadelný súbor a ich prvou inscenáciou sa stane Hamlet. Dráma obsahovala množstvo trpkých replík, ktoré, ako možno citovať Vieru, boli „pofúkaním boliestky“ na vtedajší politický režim.
Obdobie divadelnej cenzúry aj z pohľadu dejín divadla a teoretiky je označované ako prínosné pre amatérske divadlá. Pod silným tlakom na repertoár kamenných divadiel sa profesionáli uchyľovali k realizácii hodnotných predstavení v ochotníckych súboroch. Podobný osud stretol aj Divadlo A a Divadlo Shanti.
„Vedeli sme si rýpnuť. Režiséri to vedeli tak kočírovať, že všetci tí, ktorí to chceli počuť, to počuli, pobavili sa a začali nám chodiť do divadla ľudia. Prosto, v tom amatérskom divadle sa dala robiť revolta!“
Čo sa týka Divadla A, režiséra Michala Babiaka môžeme nazvať ako jedného z „kmeňových“ režisérov prievidzkého divadla, spolu s Jozefom Krasulom a Eduardom Gurtlerom. Týmto režisérom sa podarilo dosiahnuť s prievidzkými ochotníkmi množstvo úspechov aj na medzinárodnej úrovni na festivaloch napríklad v Monaku (Mondial du Théátre) s inscenáciou Malomeštiakova svadba alebo v Girone (FITAG – Festival interancional de teatre amateur de Girona). Zahraničné ocenenie dostala aj inscenácia Záveje vo Vojvodine, tá zároveň dostala Tvorivý čin roka na Slovensku. Samozrejme, nemožno opomenúť inscenácie takisto medzinárodných rozmerov Chlpatý sluha pána farára a Príbeh z Maconda (adaptácia románu Sto rokov samoty od Gabriela Garciu Marqueza).
ochotnícke divadlo sa mohlo rozvíjať
O aplikovanej cenzúre pamätníčka hovorila hlavne v spojitosti s organizovanými slávnosťami a pásmami, z ktorých boli vylúčené konkrétne osoby. Vo všeobecnosti však ochotníckemu divadlu bolo dovolené rozvíjať sa. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo Viera nikdy nemala tendenciu zapojiť sa aktívne do politického diania.
V súvislosti s rokom 1989 Viera spomína hlavne na kuloárne informácie, ktoré sa šírili divadlom. Pád režimu bol nielen predpokladaný, ale v kruhoch kultúry vyslovene očakávaný. Ilúzie plné slobodnej tvorby, rehabilitácie umelcov a otvorených hraníc začali nahrádzať nepriaznivé stránky demokratického zriadenia, ktoré sa postupne napĺňali až do súčasnosti.
z archívu Viery BoronkayovejViera počas predstavenia Radošinského divadla
Viera je takisto priateľkou významného dolnozemského režiséra Ľuboslava Majeru, ktorý sa osobne stretol s mocou divadelnej cenzúry počas svojho predstavenia Kováči v roku 2016. Pri príležitosti oceňovania učiteľov v Brezne bolo toto predstavenie objednané vtedajším vedením Banskobystrického kraja a priamo počas premiéry zrušené. Viera sa netajila pohoršením nad týmto skutkom.
„Vie sa, že ten pán chcel rušiť divadlo v Banskej Bystrici. Nebol podľa mňa naklonený umeniu, divadlu určite. To bola skratová situácia. O tomto som ja nepočula ani v antike. Inscenácia sa mala dohrať. Ten, kto vyberal inscenáciu, je zodpovedný za výber titulu, súboru a režiséra. Môže sa potom, neskôr, inscenácia stiahnuť z repertoáru. Ale to, aby niekomu nedovolili dohrať predstavenie, som považovala za jednoznačný mocenský prejav. Čo to chcelo byť? Aká ukážka moci? Nechápem. Všetci sme sa jednoznačne proti tomu ohradili. Už nikdy sa nemôže stať, že si toto bude niekto skúšať na nejakom ochotníckom súbore.”
Takisto podotkla, že určite veľkú úlohu pri zásahu cenzúry majú aj ľudia navôkol. Napríklad v Prievidzi, kde dlhoročne Viera pôsobí, vylúčila, že by bolo možné, aby sa takýto čin stal, keďže diváci alebo iní príslušníci divadla by s najväčšou pravdepodobnosťou zasiahli a daného človeka vyviedli zo sály. Ďalej navrhovala ako možné riešenie nepreferovať strany s radikálnymi náznakmi a prejavmi.
Viera si váži množstvo úžasných ľudí, ktorí sa túžia venovať ochotníckemu divadlu a najmä divadlu v Prievidzi. Aj ona je ešte ochotná čokoľvek preň urobiť. Divadlo je jednoznačne jej krédom a jej životnou láskou.
Viera má dve deti, dcéru Alexandru a syna Viktora. Oboch sa s snažila viesť k hudobnému umeniu. To sa odrazilo aj na ich nasledujúcich štúdiách, obaja vyštudovali konzervátórium. Alexandra sa dnes venuje vyučovaniu spevu a Viktor sa živí ako zvukový technik vo vlastnej firme.
Pani Viera Boronkayová dodnes žije a pôsobí v Prievidzi ako ako manažérka divadla v Kultúrnom a spoločenskom stredisku.