Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za Miroslavom Cipárom. Veril, že je viac tých, čo túžia po zmene

.marika Smoroňová .post Bellum .spoločnosť

Miroslav Cipár sa narodil 8. januára 1935 v osade Semeteš, ktorá patrí do obce Vysoká nad Kysucou. Jeho starý otec bol drotárom. V tomto remesle pokračoval Miroslavov otec, ktorý pracoval v drotárskej manufaktúre v New Yorku.

Za Miroslavom Cipárom. Veril, že je viac tých, čo túžia po zmene Archív Post Bellum

po návrate z Ameriky bol obchodníkom so zmiešaným tovarom, súčasťou ktorého bol aj hostinec. Ten však neskôr za komunistického režimu podľahol znárodneniu. Miroslavova mama bola žena na plný úväzok vo všetkých pozíciách: v obchode, hostinci, aj v poľnohospodárstve a okrem Miroslava vychovávala aj jeho o rok a pol mladšiu sestru.

do školy cez kopec

Miroslav začal chodiť do školy počas 2. svetovej vojny. „Chodili sme tam osem ročníkov. Do jednej-jedinej miestnosti, kde boli kachle, palivo a každý si musel zobrať so sebou polienko, aby sa tam mohol ohriať,“ spomína Miroslav Cipár. Veľa žiakov zo školy odchádzalo, keďže učivo nezvládali a úroveň školy bola limitovaná aj vtedajšími podmienkami. „Deti do školy poriadne ani nemohli chodiť, lebo nemali v čom. Ak mal niekto topánky, tak preto, aby chodil do lesa pomáhať ocovi a mladší súrodenec si už potom nemal čo obuť. A tie deti si často so sebou nemohli nosiť ani jedlo, lebo žiadne nemali.“ Semeteš bola osada vzdialená 7 km od strediskovej obce a spôsob dopravy bol taktiež komplikovaný. Do školy, kostola, na úrad či k mäsiarovi sa chodievalo peši cez kopec, les a zložitý terén, čo trvalo približne hodinu.

videli sme živú vojnu

V tejto oblasti sa taktiež zhromažďovali aj partizáni. „Dokonca tam padali parašutisti, ktorí organizovali odboj. Pamätám si veľmi presne, keď padli padáky, ako sme ako malí chlapci utekali do bukovej hory a orezávali popruhy, ktoré boli z neznámeho materiálu. Boli to nylonové šnúry a doniesli sme si domov kúsky popruhov, ktoré boli pre nás nevídané.“ Vojna tu prebiehala od roku 1943 a po vypuknutí povstania to bolo horúce územie, kde zasahovali jednotky odbojárov a parašutistov. „Rovnako často sme videli aj nemecké jednotky, ktoré sa tam stretávali v otvorenom konflikte. Takže bolo úplne bežné, že okolo nás viezli mŕtvoly na „rebriňáku“, lebo bola prestrelka a išlo to dookola. Stále sme videli vojnu živú, nepríjemnú.“

„Miroslav Cipár je príkladom živorodej odvahy svojej doby.“

na Hitlerove narodeniny

„Vyvrcholilo to tak, že amatérski partizáni veľmi neodborne založili v ceste míny, ktoré prekvapili zdevastovanú a demoralizovanú jednotku „vlasovcov“. Mína vybuchla a zabila tak vojakov a koňa. Na vozoch sa viezli unavení a zničení vojaci, ktorí boli prevažne tlačení zo svojej vlasti.“ Po tomto výbuchu však nasledovala odveta: vypálenie osady a postrieľanie 21 mužov, Semetešská tragédia. „Dvadsiaty prvý bol môj otec, ktorý prežil len s priestrelom hlavy.“ Stalo sa tak 20. apríla 1945, desať dní pred koncom vojny. „Sú to zhodou okolností Hitlerove narodeniny. To je dátum, ktorý som si ľahko zapamätal, lebo môj otec, ktorý mal vtedy 45 rokov, sa dožil potom ďalších 45.”

otec sa zrútil

Krátko po vojne koncom mája 1945 robil 10-ročný Miroslav skúšky na žilinské gymnázium s nádejou, že sa zároveň niekde ubytuje. Nakoniec ho prichýlila v rodinnom dome staršia sestra jeho mamy. Potom šiel do Sirotára, kde bol dva roky u Vincentiek ako gymnazista a neskôr býval na rôznych internátoch a privátoch, či vo františkánskom kláštore, ktorý obsadili partizáni. Tí z toho urobili dievčenský internát, kde Miroslav mohol spávať len v koženom kresle.

Nástup komunizmu rodina ťažko znášala. „Môj otec bol nepriateľ – ,vykorisťovateľ´, mal hostinec, a preto ho bolo treba znárodniť. Bol neustále podozrievaný.“ Keď mal 55 rokov, Miroslav už študoval v Bratislave na vysokej škole a prišla mu správa, že má prísť domov, lebo otec je na tom veľmi zle. „Otec sa zrútil. Jednak to bola chlapská kríza a potom kríza zmyslu života. Postavil dom, viedol svoj podnik, bol autoritou medzi ostatnými ľuďmi, dôveryhodný človek a zrazu nič. Ocitol sa na hranici kolapsu.“ Krízu sa mu podarilo prekonať a ako penzista dostal uznanie, stal sa ikonou odboja a rozprával svoj príbeh výpravám žiakov.

Avšak keďže bol otec živnostník, doplatil na to aj Miroslav: „Na vysokú školu ma neodporučili, mal som sa zblížiť s robotníckou triedou. Ja som ale bol chlapec z kopaníc, ktorý žil s prostými ľuďmi.“ Po dobrej rade priateľa sa odvolal a prišlo mu povolenie študovať.

potvrdenie profesionálneho smerovania

„Mal som niečo vyše 15 rokov, keď ma poverili, aby som vyrobil zdravicu generalissimovi Stalinovi za krajský národný výbor v Žiline k jeho sedemdesiatinám. Reprezentoval som kraj a písal písmenko po písmenku na pergamen, ktorý bol vyrobený zo psej kože a potom bol umiestnený v krásnej koženej kazete vyrobenej slávnym miestnym knihárom Vrtílkom. A to išlo Stalinovi.“

Keď zomrel Stalin v marci 1953, sedel Miroslav v škole v prvej lavici, počúvali sa smútočné pochody a zlomený hlas komentátora. „Ako sme sedeli, bol to dlhý čas. Kreslil som si na papierik a učiteľ mi to vzal a napísal do triednej knihy, že som narušoval pietnu spomienku generála Stalina.“

So spolužiakmi potom v kvarte zložil Kolektív Pabla Piccasa. Povesť divocha-výtvarníka ich ako 14-ročných chlapcov zaujala. „Stále sme niečo kreslili: štátnikov vo veľkých formátoch, lebo sa to nosilo na prvého mája. Maľovali sme transparenty, kde bolo treba písať každé písmenko ručne. Neboli fonty, počítače a tlačiarne. Tam som zistil, že každé písmenko môže byť iné, tak ma to začalo zaujímať, že by som to chcel študovať. Na škole som mal aj troch spolužiakov, s ktorými sme sa dohodli, že pôjdeme na VŠVU a to sa aj s istými peripetiami podarilo.“ Mirov zanietenie podporili na gymnáziu aj sochár Stanislav Bíroš či František Král, ku ktorému chodievali do kabinetu kresliť busty.

Na rok 1953 spomínal Miroslav Cipár ako na kľúčový rok celého sveta. „Vtedy sa všetko udialo! Zomreli vodcovia, Gotwald aj Stalin, korunovali kráľovnú Alžbetu. Vtedy som maturoval a dostal sa na vysokú školu. Pre mňa to bol doslova rok nula.“

neverím na to, že sa umenie dá učiť

Miroslav Cipár po gymnáziu vyštudoval Pedagogickú fakultu v Bratislave a keďže bol promovaný pedagóg, mal nastúpiť na miesto učiteľa v Spišskej Starej Vsi. Podarilo sa mu však vybaviť si prijímacie skúšky na VŠVU a tak síce s meškaním jeden a pol mesiaca nastúpil na VŠVU. „Vtedy fungoval taký žart. Tí, ktorí niečo vedia, idú študovať maľbu. Tí, ktorí sú horší, idú študovať grafiku. Tí, ktorí sú ešte horší, idú študovať reštaurovanie a tí, ktorí nič nevedia, idú študovať teóriu. Tento vtip bol do značnej miery pravdivý. A ten, kto išiel študovať maľbu, mal tri možnosti. Najlepší išli k Mudrochovi, tí horší k Želibskému a tí najhorší k Čemickému.“ 

„Hoci sa do Nežnej revolúcie Miroslav aktívne zapojil a po roku 1989 pomáhal budovať demokraciu, k súčasnosti je kritický.“

Miroslav Cipár chodil na prípravnú maľbu jeden rok a potom prestúpil k Vincentovi Hložníkovi, ktorý na škole založil monumentálnu maľbu a bol jedným z prvých absolventov monumentálnej školy. „Neverím na to, že by mohol profesor niekoho ovplyvniť. Keď ovplyvní, tak skôr negatívne, to znamená, že študent prevezme jeho spôsob práce, myslenia a realizácie. Dôležitý človek bol pre mňa, samozrejme, Vincent Hložník a aj Peter Matejka, ale to boli len letmé dotyky, keď prišli na korekciu a povedali pár slov k práci a po týždni povedali pár slov opäť. Skôr sme si všímali ich prácu, než ich pokyny. Neverím na to, že umenie sa dá učiť. Umenie sa musí človek naučiť sám.“

študentský majáles

V polovici 50. rokov na VŠVU nastali zlé časy. Miroslav Cipár na to spomínal: „Profesor Ľudovít Fulla odišiel a vládli tam tí, ktorí mali na starosti administratívu.“ Potom prišiel rok 1956. „Cítili sme, že sa niečo deje v Poľsku, Maďarsku a dialo sa aj u nás. Usporiadali sme karneval, ktorý mal aj kritické prvky a na plagátoch sa zjavila aj satira na školský systém.“ V máji 1956 sa v Bratislave konal študentský majáles, ktorý mal pre študentov aj nepríjemné dôsledky. Podľa pamätníka však išlo o študentsky veselú udalosť. „Boli sme čele pochodu. Ako prvý pochodoval na chatrnom koníkovi ako don Quijote Albín Brunovský a za ním na motorke s kamarátom som jazdil ja oblečený za rytiera. Bolo to veselé, ale zároveň to malo aj veľa ostrých satirických vstupov, na ktoré niektorí doplatili.“

Miroslav Cipár ako študent o svojej budúcnosti nemal žiadnu predstavu. „Nevedeli sme, kde budeme robiť svoju prácu, ani kde budeme mať ateliér. Pohybovali sme sa v bubline, v ktorej bolo všetko neisté. A nakoniec sa stane to, že skončíme školu a musíme ísť na dva roky na vojnu. Takže po ôsmich rokoch štúdia idem na dva roky na vojnu. A už sa nedá robiť nič iné, len brániť vlasť pred imperializmom.“

Archív Miroslava Cipára

z monumentálneho maliara ilustrátor

Na vojne sa mohol venovať umeniu len vo voľnom čase, no napriek tomu tam ilustroval štyri knihy. Neskôr nadviazal trvalú spoluprácu s vydavateľstvom Mladé letá. „A vyvinul sa z toho taký systém, ktorý bol na konci nepríjemný, lebo som zistil, že z monumentálneho maliara som sa stal ilustrátorom a to sa mi nepáčilo. Prerobenie sa na monumentálneho maliara už bolo ťažšie, lebo som stratil kontakty s investormi a architektmi.“

Miroslav chodil po základnej vojenskej službe do vydavateľstva Smena a v ich štyroch detských časopisoch získaval výtvarnícku a ekonomickú istotu. „Dostal som honorár 50 korún, a to bolo dosť peňazí na to, že som mohol ísť na dobrú večeru do dobrej reštaurácie.“

pozveme zahraničie k nám

Druhú polovicu šesťdesiatych rokov už vnímal pamätník oveľa pozitívnejšie ako predošlé časy. „Boli sme začínajúci umelci, dôležitá bola atmosféra a v tej atmosfére sa udialo množstvo dôležitých udalostí, ktoré ovplyvnili náš život. Boli sme súčasťou hnutia, ktoré umožnilo vzniknúť inštitúciám a festivalom. Keďže sme boli začínajúci výtvarníci a mali už za sebou zaujímavú tvorbu, no nemohli sme sa tým pochváliť nikde v zahraničí, uvažovali sme, ako to urobiť. Tak sme prišli na fígeľ, že pozveme zahraničie k nám. A keďže sme vedeli, že sa nemôžeme rovnať úrovňou polygrafie, lebo na Západe mali krásne knihy a u nás bola polygrafia ešte nerozvinutá, tak sme si povedali, že sa teda budeme porovnávať originálmi.“ Tak vzniklo Bienále ilustrácií, ktoré žije doteraz.

„Bolo pre mňa nepochopiteľné, až komické, že som mal rozhodovať ako člen koordinačného výboru VPN o tom, kto bude minister kultúry.“

Bienále mladého umenia zorganizovali v Bratislave. To už Miroslav veril, že je koniec starých časov a morózni komunisti minulosťou. Prišiel však 21. august 1968 a s ním aj nasledujúce udalosti. „Dalo sa to veľmi dobre vycítiť z nálady. Ľudia sa začali báť. Predovšetkým o svoje členstvo v strane a o svoje postavenie v zamestnaní. Eufória prešla do skepsy. To bolo ako keď slnko zatiahnu čierne mraky. Cítili ste to na každom kroku, že tam prestalo niečo fungovať. Dokonca mám dojem, že prestávali fungovať aj medziľudské vzťahy. Odrazilo sa to aj vo výtvarníckej komunite. Nanominovalo sa tam množstvo ľudí a tí, ktorí boli zapletení do nepovolených akcií a súkromných výstav, boli vylúčení zo Zväzu výtvarníkov. Vtedy bola výtvarná aktivita bohatá a nestačili výstavné siene. Takže ateliérové výstavy boli bežnou vecou. A tie boli mimo kontroly.“

Výtvarná komunita bola rozdielna od iných umeleckých komunít, keďže spisovatelia boli v zamestnaniach, hudobníci v rozhlase či vo filharmónii, ale výtvarníci boli nezávislí, čiže ich bolo ťažké zorganizovať. 

túžba po zmene

Ešte na začiatku normalizácie sa Miroslavovi podarilo vyhrať konkurz na miesto experta na prácu do Naí Dillí do vydavateľstva Children´s Book Trust, kde pracoval po dobu jedného roku. Po návrate však musel zostať v Československu na celé zvyšné normalizačné obdobie. Až v marci 1989 sa mu podarilo opäť vycestovať. Veľvyslanectvo USA v Prahe ho vybralo spomedzi mnohých uchádzačov z celej republiky na jednomesačný štipendijný pobyt do USA. To už bolo v dobe, keď sa zdalo, že dlhoočakávané zmeny sú na dosah. „Pre nás nebola podmienka, že sa to musí stať revolučnou cestou. Dôležité bolo práve to, že tí ľudia, ktorí to zabetónovali, jednak starli a odchádzali, a jednak akoby boli menej aktívni. Stále sme mali pocit, že nás je viac tých, ktorí chceme zmenu a môžeme nahlas rozprávať veci, ktoré si myslíme. Bol to pocit nádeje.“

V roku 1986 na plenárke bratislavských výtvarných umelcov zvolili Cipára za predsedu Zväzu ako vôbec prvého nestraníka, hoci predtým zamietli šiestich kandidátov – členov strany. Miroslav priznáva, že sa mu do toho nechcelo, hoci vtedy nastalo práve to obdobie, keď sa vo výbore ocitlo množstvo ľudí s podobným názorom. Začali byť rovnakého naladenia a pri jednotlivých častiach programov stále otvárali priestor pre nezávislosť a slobodu tvorby.

„Boli sme súčasťou hnutia, ktoré umožnilo vzniknúť inštitúciám a festivalom.“

odmietol ponuky na postup

17. november ich tak stretol pripravených. „V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár a zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu.“

Neskôr sa stal súčasťou koordinačného centra VPN, no do politiky nikdy netúžil ísť. „Bolo to pre mňa nepochopiteľné, až komické, že som mal rozhodovať ako člen koordinačného výboru VPN o tom, kto bude minister kultúry. Pripadal som si nekompetentný. Odmietol som všetky ponuky na VŠVU na pedagogický postup s tým, že neviem riadiť ani seba, čiže nemôžem riadiť kolektív. Bola to obranná formulka, ktorá fungovala. Politické tendencie, ktoré nasávajú tých, čo majú záujem byť blízko pri zdroji, stávajú sa súčasťou politického tela. To cítite a vidíte na ľuďoch, ktorí tendujú k politickému telu, sú ochotní získavať výhody a funkcie.“

Hoci sa do Nežnej revolúcie Miroslav okamžite aktívne zapojil a po roku 1989 pomáhal budovať demokraciu, k súčasnosti bol kritický: „Množstvo mladých ľudí je suverénnych a idú do sveta, chcú niečo dokázať a robia zázračné veci a niekedy sa mi zdá, že je to nespravodlivé, že sme my nemali takéto príležitosti. Oni ich majú a mnohokrát ich nevyužijú. Nič iné, len troška guráže pustiť sa do nejasných projektov. Na dome, v ktorom sme bývali na Michalskej ulici, je nápis od Segnera: ,Čo vznikne z odvahy, pretrvá!´“

Miroslav Cipár bol príkladom živorodej odvahy svojej doby, grafikom, ilustrátorom, tvorcom ochranných značiek či maliarom a jeho dielo je dedičstvom plným hravej ľahkosti, ktorá bude prehovárať k mnohým nasledujúcim generáciám.

Príbeh sme spracovali vďaka podpore US embassy. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite