Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Marián Sklenka: Kto nesplní príkaz veliteľov bojových jednotiek, bude zastrelený do chrbta

.roland Valko .post Bellum .spoločnosť

Marián Sklenka sa narodil 22. apríla 1930 v Pitelovej, v okrese Žiar nad Hronom. Otec Karol bol železničný robotník, istý čas pracoval vo Francúzsku a jeho túžbou bolo sa tam aj vrátiť, čo sa mu však nepodarilo. Marián mal jedného brata a dve sestry.

Marián Sklenka: Kto nesplní príkaz veliteľov bojových jednotiek, bude zastrelený do chrbta Archív Mariána Sklenku. Marián Sklenka v detstve so súrodencami.

nešťastná druhá svetová vojna 

Nešťastné bolo hlavne obdobie druhej svetovej vojny, a vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP). „Všetci sme chceli byť partizánmi! Jednoducho mladosť! Mal som 14 rokov. A trochu aj romantika! Ale potom už, keď išlo do tuhého, romantika prestala. Základný fakt je ten, že týmto Povstaním sme sa prihlásili medzi demokratické štáty sveta. To nám pomohlo.“ 

Mariánov bratranec Jozef Dobiáš, ktorý vyrastal vo Francúzsku, sa taktiež pridal k partizánom. „V Žiari natrafil na francúzskych partizánov, tak sa hneď pridal k nim a išiel s nimi bojovať. Aj zachránil nejakého francúzskeho veliteľa, na chrbte ho odniesol do nejakej horárne. Nemci ho zajali, ale jeho mame sa ho nejakým spôsobom podarilo vyslobodiť a na konci vojny ho zavolali do Prahy na konzulát, ten dôstojník sa ohlásil a vyžiadal si ho a odtiaľ potom odišiel do Francúzska.“

V apríli 1945 ich dedinu oslobodila rumunská armáda. Po druhej svetovej vojne nastali na chvíľku lepšie časy, no postupne sa začali k moci dostávať komunisti. Mariánovho otca, ako prívrženca Andreja Hlinku, chceli zbaviť zamestnania. Zastal sa ho člen sociálnej demokracie Grosman, ktorý cez vojnu býval vedľa nich a vedel, že ide o slušného človeka.

nástup komunizmu, pokus o emigráciu a väznenie

V obci Pitelová v posledných slobodných voľbách v roku 1946  boli väčšinovo zvolení demokrati. Napriek ich celkovému víťazstvu a dvojnásobnému počtu hlasov sa dostali k moci komunisti a začali prenasledovať tzv. triednych nepriateľov. 

„Po návrate do civilu mal Marián problém zamestnať sa.“

Marián chcel emigrovať do Francúzska za svojím bratrancom Dobiášom. Pokúsil sa na vlastnú päsť ujsť do vtedajšieho západného Nemecka cez mesto Železná Ruda v Česku, ale pár kilometrov od hraníc ho chytili. „Tak ma chytili, aj strieľali, ale asi iba do vzduchu, lebo ma netrafila guľka. Zatkli ma, ale správali sa dôstojne a slušne. Ja som predtým pracoval v mestskej sporiteľni vo Zvolene  a v ten deň, keď som plánoval ujsť, som ešte doniesol peniaze pre vojnových poškodencov a tie sa aj vyplatili. Keby som bol vagabund, tak s tými peniazmi bežím, ale ja som peniaze odovzdal a sadol na rýchlik.“

Vo väzení strávil asi tri mesiace, nakoniec bol Marián po krátkom procese prepustený. Poľahčujúcou okolnosťou bolo aj to, že pred pokusom o útek odovzdal peniaze do sporiteľne, čiže mu nebol dokázaný nepriateľský úmysel. Inak by pravdepodobne dostal päť rokov nepodmienečne.

pomocné technické prápory

V apríli 1951 mal Marián narukovať. Dúfal, že pôjde k armádnemu divadelnému súboru, keďže v mladosti hrával dedinské divadlo. Avšak za pokus o útek ho čakali Pomocné technické prápory (PTP). „ Bola pre mňa veľká škola, aj tam som našiel skvelých priateľov. Rozumeli sme si, lebo sme boli na jednej lodi. Tam boli kňazi, bývalí dôstojníci, kulackí synovia, bola tam kopa slušných ľudí. Ale našli sa medzi nami v menšine aj fízli.“ 

Marián Sklenka za písacím strojom.Archív Mariána Sklenku.Marián Sklenka za písacím strojom.

Výcvik bez zbrane absolvoval v Mimoni a potom bol preradený k útvaru do Děčína. S niektorými veliteľmi mali zaujímavé skúsenosti. „Bol tam nadporučík Hucík. Slovák, ale hovoril po česky, on bol degradovaný za alkoholizmus a dali ho za trest k nám. Bol tam aj ďalší Slovák, tzv. starešina a on nevravel šúchať dlážku, ale čuchať dlážku! Šťastie však mal na veliteľa útvaru. „Veliteľom bol kapitán Štafa, to bol jeden seriózny človek, mal nás rád a my sme ho poslúchali. Bol veľmi skromný a slušný. Nám povedal: ,Kluci, nebojte se, hlavne dělejte poctivo.‘“

Marián hovorí, že po rokoch mu v pamäti neostala tvrdá práca, ani šikanovanie zo strany dôstojníkov či politrukov, ale práve rôzne tragicko-absurdné historky. V čase eskalujúcej studenej vojny ich zavolal na školenie politický poručík Kolda. „Oznámil nám, že tretia svetová vojna je neodvratná a vojská 60. PTP so sídlom v Děčíne pôjdu ako prvý voj. Za nimi budú postupovať ozbrojené bojové jednotky a príslušníci PTP budú ich rozkazy poslúchať na slovo a kto nesplní príkaz veliteľov bojových jednotiek, bude zastrelený do chrbta.“ 

„Znova vytŕčajú hlavy kryptokomunisti, zlodeji, mafiáni. Treba verejne poukazovať na všetky tieto nešváry našej spoločnosti.“

Mariánov 60. útvar PTP mal za úlohu vybudovať bojové letisko na okraji Plzne – v Líněch. „Keďže Československo sa vyčlenilo z tábora demokratických štátov, všetku techniku na výstavbu letiska sme platili devízami. Boli to veľké buldozéry, skejpre, finišéry, ktoré pripravovali špeciálne prístupové cesty a letisko pri Plzni. Vojská PTP pracovali v ošatení, ktoré Československo malo ako vojnovú korisť zo skladov nemeckého Wehrmachtu. Keď sa končila výstavba letiska pri Plzni, československá štátna moc urobila generálku na slávnostné otvorenie letiska. Keď zbadali, že sa tam potulujú „pétepáci“ v nemeckých uniformách, boli zhrození, zahnali nás do kasární a pohrozili, že kto vystrčí čo i len nos z kasární, hrozí mu prokurátor a ťažký garniak (zastar. vojenské väzenie).“

Ľudová armáda, ktorá bola v područí komunistickej moci a u ktorej boli oddiely PTP ako pracovné zložky súčasťou, sa neustále vyhrážala. „,Keď dokončíte výstavbu letiska pri Plzni a prerobíte letisko v Pardubiciach pri dostihovej dráhe, naládujú vás do vagónov a odvezú na Sibír.‘ Mocipáni sveta neznášajú živých svedkov. Našťastie sa to nestalo, pretože keď zgegol Stalin a Gottwald, všetky tieto projekty padli. A my ešte stále žijeme a svedčíme. O týchto udalostiach nie je možné mlčať. V novembri 1953 sme odchádzali zo železničnej stanice v Pardubiciach do civilu a každý išiel svojou stranou.“ 

návrat do civilu a novinárska práca

Po návrate do civilu mal Marián problém zamestnať sa. Aj keď politická nespoľahlivosť bola zrušená, nad všetkými „pétepákmi“ stále viselo podozrenie z vlastizrady. Podarilo sa mu však zamestnať v redakcii Ľudu (ústredného orgánu Strany slovenskej obrody) a neskôr Roľníckych novín v Bratislave. V atmosfére uvoľnených 60. rokov sa mu podarilo diaľkovo vyštudovať právo v Bratislave. 

Ako redaktor mal šťastie na šéfredaktorov Leopolda Podstupku a Ondreja Magnu. „Písal som ostro a mal som skvelého šéfredaktora Leopolda Podstupku. Hovorí mi: ,Maroško, pekne to píšeš, ale vždy to musíš pokropiť červenou farbou!‘ Provokovalo sa a tá červená farba to bolo iba krytie! Veľké problémy som z toho mal.“

Marián Sklenka dnes.Roland ValkoMarián Sklenka dnes.Najväčší „prúser“ sa mu podaril za dubčekovskej éry, v čase Pražskej jari, keď sa mu v máji 1968 na titulku Roľníckych novín podarilo dostať fotografiu Andreja Hlinku a článok s názvom Slovensko nezabúda. „Uverejnil som fotografiu Andreja Hlinku, ako ho nesú vysokoškoláci na ramenách. Bola to vtedy novinárska bomba! Na meno Andreja Hlinku mnohí zabudli, a preto aj zahraniční novinári chodili a na vrátnici redakcie platili aj sto korún za jeden výtlačok. Keď priletel Alexander Dubček z Moskvy, už na letisku ho čakali poslušní poskokovia a ukázali mu výtlačok týchto novín. V tom čase v pražskom parlamente jeden generál búchal generálskou čapicou po stole a žiadal tresty pre redaktorov, ktorí to spôsobili. Dubček zatrhol akékoľvek tresty a chcel to nechať upadnúť do zabudnutia. Rôzni drobní prisluhovači komunistického režimu nám redaktorom, ktorí uvedený článok a fotografiu publikovali, hovorili, že by sme nemali chodiť na denné svetlo, ale iba po kanáloch.“

normalizácia – robotník na Štátnych majetkoch 

Ďalšia etapa, ktorá sa dotkla aj Mariánovho života, bola normalizácia. Po škandále s Hlinkovou fotkou dostal po roku 1968 výpoveď a mal zákaz vstupu do redakcie. Šéfredaktor sa musel verejne ospravedlniť. Nepomohlo, že sa Mariána zastalo viacero vtedajších osobností. „Prišiel ku mne domov na byt v Bratislave Ondriš Magna. ,Čo robíš, Maroš?‘ Ja: ,Čítam Švejka!‘ On: ,Tak my sa trápime, hľadáme ti nejaké zamestnanie a ty sedíš a čítaš Švejka!‘ Ja mu hovorím: ,Ondriš a čo mám robiť? Mám plakať? Veď máme nejaký charakter, máme nejaké zásady.‘“

„Mať zodpovednosť za svoje skutky, neveriť podvodníkom, overovať si veci, hľadať a pravdu a predovšetkým pracovať na sebe a celý život sa vzdelávať.“

Mal možnosť zamestnať sa na právnom oddelení Slovnaftu, ale z obavy pred veľkou zodpovednosťou a hlavne pomermi v nastupujúcej normalizácii to nakoniec nezobral. Istý čas pracoval na Mestskej správe komunikácií v Bratislave, kde využil aj svoje právnické znalosti. Nakoniec sa zamestnal ako robotník na Štátnych majetkoch v Hubiciach (maď. Gomba), kde pracoval 10 rokov až do roku 1989. 

Do Nežnej revolúcie, ktorá ho veľmi potešila, vkladal veľké nádeje, ktoré však neboli naplnené. Na istý čas sa vrátil k novinárskej práci, asi pol roka pracoval v banskobystrickom regionálnom denníku Smer, kde sa však dostával do konfliktu so „starými štruktúrami“.

Ako stúpenec samostatnosti Slovenska podporoval v tých časoch Vladimíra Mečiara. „Ja som sa s ním poznal aj osobne. Kým neprekročil isté hranice, tak bol prijateľný pre mňa, chodil som aj na tie jeho mítingy. Išlo sa do Poľska, aj tam ma zobral a čakal, že na neho budem ódy písať, ale ja som sa nechcel spreneveriť ani v tomto. Ja som nenapísal nič a bol potom aj na mňa nahnevaný. Ale ja som si z toho nerobil ťažkú hlavu. A potom sa spustil úplne a robil si z ľudí doslova srandu! Po únose prezidentovho syna či divokej privatizácii som si povedal dosť, takto sa to nerobí. Takto som to aj napísal a potom sme sa už rozkmotrili. Isté hranice sa nesmú prekračovať, hlavne v takýchto vážnych otázkach.“

V súčasnosti žije na dôchodku v Banskej Bystrici, bol ženatý a má dcéru. Je sklamaný zo súčasného stavu spoločnosti a hlavne zo správy vecí verejných. „Lži, rozkrádanie verejných zdrojov, veď to je hrozné, čo sa tu robí! Nikto za to nie je zodpovedný! Znova vytŕčajú hlavy kryptokomunisti, zlodeji, mafiáni. Treba verejne poukazovať na všetky tieto nešváry súčasného politického vývoja našej spoločnosti.“ Mladej generácii odkazuje, nech sa učí a študuje, lebo vzdelanie a rozhľad je základ slobodného života a demokracie a prevencia pred inklináciou k rôznym nedemokratickým režimom či populistickým politikom. „Mať zodpovednosť za svoje skutky, neveriť podvodníkom, overovať si veci, hľadať a pravdu a predovšetkým pracovať na sebe a celý život sa vzdelávať,“ uzatvára svoj odkaz budúcim generáciám Marián Sklenka.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite