dejiny sú vyplnené mnohými neúspešnými revolúciami, demonštráciami a povstaniami, ktorým na dosiahnutie často aj oprávnených cieľov chýbali uznávané autority s odvahou tvoriť nové vývojové cesty. Česká a slovenská spoločnosť spred sto rokov ich mala a vďačí im za vznik Československa.
Tento príbeh však ani zďaleka nie je len o vytrvalosti triumvirátu Masaryk-Štefánik-Beneš a nimi organizovaných légiách. Pre vznik Československa vykonal zahraničný odboj nepochybne veľa, veď v priebehu roku 1918 ho uznali viaceré dohodové mocnosti. No prevrat v krajine mohli uskutočniť iba legitímni domáci predstavitelia politickej scény a odboja. Vedel to v Martine predseda národniarov Matúš Dula a vedeli to aj českí politici v Prahe. Keďže Slováci boli pod silným drobnohľadom uhorských vládnych orgánov, iniciatívu prevzali do svojich rúk lepšie organizovaní českí politici. Dňa 13. júla si tak pripomíname sto rokov od vzniku Národného výboru československého, zloženého z tieňovej vlády a parlamentu, ktorý mal v príhodnom čase vystúpiť ako jediný zastupiteľský orgán domáceho odboja, pripraviť nové ústavné zákony, prevziať moc v krajine a vyhlásiť československý štát.
Reálne začal pracovať 20. júla. Bolo vytvorené predsedníctvo na čele s Karlom Kramářom, ktoré predstavovalo pomyselnú vládu. Valné zhromaždenie, teda tieňový parlament, malo 38 členov z radov vtedajších českých politických zoskupení. Slováci v ňom z pochopiteľných dôvodov zastúpenie nemali, keďže stále hrozili perzekúcie zo strany uhorských vládnych orgánov. S výborom však komunikovali viacerí slovenskí politici ako Vavro Šrobár či Anton Štefánek, ktorí v príhodnom čase hodlali nadviazať bližšiu spoluprácu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.