Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jaromír Nickl: Muž bezdôvodne prenasledovaný komunistami

.roland Valko .post Bellum .spoločnosť

Jaromír Nickl sa narodil 27. februára 1929 v Poprade. Otec Vladimír pochádzal z Moravy, väčšinou pracoval ako čašník. Matka Berta bola spišská Nemka z Matejoviec.

Jaromír Nickl: Muž bezdôvodne prenasledovaný komunistami Roland Valko Jaromír Nickl nie je ani v súčasnosti spokojný s aktuálnou vládou. Nádej vkladá do mladšej generácie.

matka sa starala sa o domácnosť a o deti: „Boli sme viacčlenná rodina, traja chlapci a jedno dievča. My sme žili jednoduchým slušným životom. Detstvo bolo dosť veselé.“ V súčasnosti zo súrodencov žije len Jaromír. Do ľudovej školy chodil v Poprade a tam sa aj vyučil za holiča.

ťažké časy cez druhú svetovú vojnu

Pamätník si veľmi dobre pamätá na druhú svetovú vojnu. Aj na prenasledovanie a deportácie židovského obyvateľstva. V dome, kde bývali, mal byt aj jeden pán židovského pôvodu: „Keď ho brali, akurát sme boli vonku. To bol dobrý človek, to sa musí nechať. Ale už sa nikdy nevrátil. To boli také časy, že brali úplne nevinných ľudí, ktorí nič nespravili.“  

Ťažké časy nastali aj pre rodinu Nicklovcov: „Mali sme dosť ťažkosti, lebo sme bývali pri stanici, a keď prišli partizáni, veľa sa strieľalo, to bol taký rachot, že až. Ale sme to všetko prežili. Nás síce považovali za spišských Nemcov, ale otec, to bol vždy Moravák, a mamka, tá bola len doma, ako domáca. A vtedy, keď bolo Československo, sa rozprávalo viacerými rečami – po slovensky, česky, poľsky, rusky aj nemecky, prosto všelijako. Nikto nikomu nenadával, všetci spolu žili a vychádzali. Až keď prišla vojna, už bolo zle, to bol problém. A aj po vojne.“ 

Keď front prichádzal z východu, rodina sa musela často ukrývať v provizórnom bunkri v pivnici. Navyše postupujúca Červená armáda nielen oslobodzovala, ale aj rabovala a dopúšťala sa iných neprístojností: „Moja mama sa vždy musela skryť a tak nejako sme to museli prežiť. V Poprade bol však zastrelený jeden školák, aj pamätná tabuľa tam je. Už bol všade mier, ale v meste proti niečomu protestovali, všade boli ruskí vojaci, no a niekto od nich strieľal a mladého chlapca zastrelili.“

k čakanu a lopate

Ťažké časy boli aj po druhej svetovej vojne, rodina bola chudobná a mala problém so zaobstaraním si živobytia. Dokonca im chvíľu hrozilo, že sa ich dotkne aj odsun nemeckého obyvateľstva, ale nakoniec sa tak nestalo. Otec bol totiž Čech a mama Slovenka nemeckej národnosti.

Do Jaromírovho ďalšieho života vstúpil komunistický režim, hoci on sa o politiku vôbec nezaujímal. Niekto ho však pravdepodobne udal, že doma rozprávajú po nemecky: „My ako deti sme doma rozprávali aj po nemecky, mamka aj po maďarsky, tak pravdepodobne preto ma tam dali." V apríli 1951 dostal povolávací rozkaz a bol odvedený do Pomocných technických práporov (PTP): „Zobrali nás do Libavej, tam sme mali výcvik, potom nás nasadili do otvorených vozňov a odviezli do Přerova a potom do Mostu. Celý čas, čo som bol vojakom, sme mali lopatu a čakan. To boli naše zbrane. Stavali sme domy, robili cesty, prosto, čo bolo treba. Museli sme si odrobiť svoje a kto to nespravil, nedostal ani vychádzku.“ Vychádzky boli zväčša v sobotu, aj to len na 5-6 hodín, a nedodržanie príchodu sa trestalo väzením. V Libavej boli podľa pamätníka neskutočne zlé sociálne a hygienické podmienky. Ubytovanie bolo provizórne, na hranici únosnosti, nemali tam ani záchody.

Jaromír Nickl počas práce.archív Jaromíra NicklaJaromír Nickl počas práce.

Keď dostal do ruky čakan a lopatu, už vedel, že niečo nie je v poriadku: „Od začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké, lebo ja som bol holičom. Narobili sme sa ako kone.“ Robili sa výkopové práce, často aj 12 hodín denne. Za veľké šťastie považuje, že keď príslušníci PTP zistili, že sú považovaní za nespoľahlivých a pre komunistov sú len pracovnou silou bez akýchkoľvek práv, zomkli sa a vznikli medzi nimi silné kamarátstva. A to napriek tomu, že išlo o pestré zoskupenie ľudí – či už národnostne, sociálne alebo dokonca aj vekovo: „Boli tam aj chlapci, čo mali školy, to nebol len jeden ročník alebo dva. Tam boli aj starší ľudia, jeden, čo mal 50 rokov, tiež tam s nami bol. Asi bol súkromník alebo také niečo. A iný bol zase kominár. Naozaj, človek, ktorý nikomu nič nespravil, a dali ho do PTP! A za čo? Bohvie! Mal už 52 rokov, keď ho zobrali! A taký má byť vojak? Mnohí ani nevedeli, prečo sa tam dostali. Na dlhé mesiace za nič. Ja som v živote nikomu nič nespravil, a dali ma tam.“

dovolenka možná len pri smrti otca

Neskôr sa Jaromír dostal do Plzne, kde pracoval v bani, ale nefáral, bol len na povrchu. Príslušníci PTP tu mali veľmi tvrdé podmienky a prísne normy. Okrem toho, že takmer celý deň robili, často ich čakali nočné poplachy a niektorí velitelia boli mimoriadne suroví: „Museli sme takých 10 kilometrov šliapať. Päť tam a päť naspäť, a ráno vstávať do roboty.“ Často sa stávalo, že robiť museli v sobotu, dokonca aj v nedeľu, a to často napriek tomu, že mali mať v ten deň vychádzky a už mali aj priepustky. Pravidelne ich cez víkend posielali na výpomoc, napríklad na chmeľové brigády. Komunistickí väznitelia sa ich okrem využívania na tie najťažšie práce a všemožného ponižovania a šikanovania snažili aj prevychovať prostredníctvom pravidelných politických školení: „Prišiel poručík alebo nadporučík a hodinu nám vysvetľoval, čo všetko urobili komunisti. A my sme museli počúvať a niekedy nám dal aj opakovať, o čom rozprával.“ Niektorí chlapci sa podľa spomienok Jaromíra pokúšali ujsť, ale žiadnemu sa to nepodarilo.

V PTP ho zastihla aj menová reforma v roku 1953: „Staré peniaze sme odovzdali, nové sme dostali a aj keď sme všelijako počítali, naraz sme zistili, že veľa toho nemáme.“ Pamätníkovi počas služby v PTP zomrel otec, tak sa mu podarilo dostať domov, čo v tých časoch ani v takýchto prípadoch nebola samozrejmosť: „Dostal som dovolenku šesť dní, ale tam musel niekto spraviť chybu a vypísal to na celý mesiac. Ja som si to najprv nevšimol, ale využil som nakoniec len tých šesť dní, lebo som dostal strach, keď som to zbadal. Stávali sa všelijaké veci, niečo spravíte a  dajú vám ešte mesiac navyše slúžiť.“  

Vo vojenskej službe v PTP Jaromír pokračoval v Zbůchu a ukončil ju v Žatci. Trvala takmer 32 mesiacov. To, že bola predĺžená o viac ako pol roka, sa im komunistická moc vôbec neunúvala nejako vysvetľovať či zdôvodňovať. Velitelia im len povedali, že je to rozkaz. Nikde, kde v rámci PTP pôsobil, sa nehľadelo na ľudí, ktorí vykonávali ťažkú otrockú prácu, ale na plnenie plánu a noriem. „Museli ste skákať, ako oni velili,“ tvrdí. Veľká úľava nastala po odchode do civilu. Každý mal veľkú radosť, že sa vracia domov.

ťažký život aj po návrate do civilu

Návrat do civilu sa nedá nazvať šťastným. Krátko po prepustení komunistický režim začal likvidovať aj holičské dielne, kde pamätník predtým pracoval. Naďalej tak mal veľké problémy so zamestnaním a ešte väčšie problémy s bývaním, lebo všetky úrady a kádrové oddelenia mali jeho kádrový posudok. Nakoniec sa mu podarilo zamestnať v závode Tesla v Liptovskom Hrádku, kam sa presťahoval a kde pracoval až do odchodu do dôchodku. O politiku sa vôbec nezaujímal a nesledoval ju: „Ja som sa potom už nestaral o nič, len aby som mal robotu a deti aby mali, čo potrebovali. Potom človek žije celkom iný život, keď sa ožení a má deti. Lenže spomienky budú vždy.“

Do pádu komunizmu vkladal nádeje, ktoré však neboli v plnej miere naplnené: „Dnes sú takisto časy ťažké a tiež nespravodlivé! Papaláši si robia svoje, čo im pasuje, a na obyčajných ľudí nehľadia.“ Úplne skeptický však nie je a nádej vidí v mladej generácii: „To všetko záleží na nich a na ich spolupráci a spolužití.“

Jaromír Nickl v staršom veku.archív Jaromíra NicklaJaromír Nickl v staršom veku.

V súčasnosti žije ako vdovec na dôchodku v Liptovskom Hrádku v opatere svojej rodiny. Práve rodina je pre neho v živote to najdôležitejšie, je na ňu hrdý a bola mu oporou v najťažších chvíľach života. Jaromír je príklad obyčajného človeka, bezdôvodne prenasledovaného komunistickým režimom, ktorému nebolo umožnené žiť dôstojný život, študovať či vykonávať si svoju prácu.

Post Bellum v spolupráci s domovom pre seniorov Ohel David už druhý rok priebežne pracuje na projekte pod názvom „Stretnutie tých, čo prežili Shoah".  Jeho výstupom bude kniha s príbehmi preživších holokaust, ktorí boli súčasťou Ohel David počas jeho dvadsať ročnej existencie.

Najväčšia časť práce nás čaká počas leta, aby sme pokojne mohli knihu uviesť do života začiatkom decembra 2018. Teraz však potrebujeme aj vašu pomoc. Podporou projektu na Startlabe nám môžete pomôcť zachovať ich mimoriadne dôležité výpovede a svedectvá aj pre ďalšie generácie. Vybrať si môžete z rôznych odmien, ktoré sme pre vás citlivo vybrali. 

Viac informácií sa dozviete na www.startlab.sk/knihapostbellum.

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite