naposledy sme sa rozprávali pred vyše dvoma rokmi v súvislosti s rozhovorom do knihy Ešte netlačte. Čo sa odvtedy v oblasti pôrodníctva zmenilo?
Nezmenilo sa toho až tak veľa a možno sa niektoré veci ešte zhoršili. Nastáva akási protireakcia, pôrodnícke zariadenia si vytvorili mechanizmy, ktorými oslabujú požiadavky žien, ktorými si uplatňujú svoje práva. Napríklad posúvajú diskusie o pôrodných plánoch do neformálnej sféry, čo dôkazne oslabuje priania žien a možnosti právnej ochrany. Pozitívny posun je, že sa zmenil diskurz a objavili sa aj témy, o ktorých sa doteraz nehovorilo nahlas. Jednou z nich je téma násilia v pôrodniciach. Začalo sa o nej hovoriť celkom otvorene, čo je veľmi dôležité.
súvisí to s tým, že sa celkovo hovorí viac o násilí na ženách?
Čiastočne, ale keďže sú praktiky v pôrodniciach, vrátane tých násilníckych, veľmi normalizované, ľuďom nedochádza, že ide o násilie. Pritom môže ísť aj o osoby vnímavé na násilie. Bolo potrebné začať hovoriť špecificky o pôrodníckom násilí. Tomu veľmi pomohol film Medzi nami, pretože to, o čom mimovládne organizácie a osoby venujúce sa ľudskoprávnym aspektom pôrodníctva dlhodobo hovoria, tento film odkryl a pomenoval veľmi vizuálne.
lenže nezredukovala sa pre film debata len na fackovanie, ktoré nie je úplne bežné?
Áno, bol to v istom zmysle paradox filmu, ale v kontexte toho, ako je násilie a iné porušovanie práv v pôrodniciach normalizované, zas ani nie. Aj z našich výskumných dát z rozhovorov s pôrodníckym personálom vyplýva, že fackovanie v pôrodniciach prítomné je. Násilie je však prítomné aj v mnohých iných formách. Vo filme možno vidieť bolestivé vaginálne vyšetrenie počas kontrakcie, šitie pôrodných poranení bez adekvátneho tíšenia bolesti, ženu v bolestiach s potrebou tlačiť, ktorá je nútená ležať na chrbte a ktorej lekár tlačiť zakazuje, komunikáciu s rodiacimi ženami otrasným, až väzenským spôsobom. Film násilnícke a iné praktiky porušujúce práva ukázal, ale treba ich ešte jasne pomenovať.
vy tieto praktiky pomenúvate práve v publikácii Ženy – Matky – Telá, ktorej druhý diel ste vydali začiatkom tohto roka. Očakávate, že po kontroverzii sa aj vaša publikácia stretne so širším ohlasom a urýchli zmeny?
Pôsobím v oblasti ľudských práv od roku 2000 a za tých takmer 20 rokov som sa naučila, že v témach, kde je porušovanie práv žien veľmi hlboko zakorené a je v podstate akceptovanou súčasťou našej „kultúry“, bývajú zmeny veľmi pomalé a prácne. Nevyhnutnou podmienkou, okrem vykonania premyslených systémových zmien, je to, že sa zmení diskurz a ľuďom sa to aj týmto spôsobom začne „dostávať do hláv“. Po vydaní prvej knihy Ženy – Matky – Telá sme boli v jednom pôrodníckom zariadení diskutovať o tom, ako práva premietnuť do praxe. Prítomní vrcholoví predstavitelia zariadenia nám svorne tvrdili, že si knihu ešte nestihli prečítať. Všetci však používali termín rodiace ženy, ktorý sme začali používať v knihe – kým dovtedy to boli mamičky či rodičky.
„Rešpektujúca starostlivosť je absolútne základná požiadavka a kľúčový štandard, niečo, čím musí byť popretkávaný celý systém pôrodnej starostlivosti.“
čiže sa im to dostáva do hláv, aj keď si to možno nechcú pripustiť?
Je ťažké si pripustiť takú vlnu kritiky, akú sme na nich spustili my aj ďalšie osoby a iniciatívy. Lenže aj vďaka tomu sa mnohé veci konceptualizujú a už sa to nedá vziať späť. A aj keď zmena bude trvať dlho – pretože si bude vyžadovať zmeny v myslení, v paradigmách, veľké množstvo opatrení a investícií, a pôjde aj boj o moc – napokon nastane.
k akému boju o moc by malo dôjsť?
Vrcholoví predstavitelia pôrodníctva sa moci nebudú chcieť vzdať, pretože okrem prestíže, vysokého statusu, kontroly nad ženami a nad ich telami im prináša aj iné benefity. Myslím tým systém formálnych aj neformálnych platieb. S tým, že pôrodníctvo je z veľkej časti – práve zásluhou pôrodníkov – postavené na naratíve rizika, je spojený strach a snaha riziku predchádzať.