Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mala som pekný život. Farebný, ale pekný

.andrea Kleine .post Bellum .spoločnosť

Kristina Hübler pochádza z Poľska, no jej otec bol Nemec. To stačilo na to, aby na ňu ľudia na ulici pľuli. Po mnohých ťažkostiach s režimom emigrovala. Dnes žije sama a chýba jej manžel, s ktorým na dôchodku cestovali po svete.

Mala som pekný život. Farebný, ale pekný Archív pamätníčky

kristina Hübler sa narodila 17. augusta 1941 v Katoviciach v dnešnom Poľsku. Táto oblasť Horného Sliezska bola od roku 1939 okupovaná nacistickým Nemeckom. Otec Walter Krakowka bol všeobecným lekárom a pochádzal z nemeckej rodiny, ktorá niekoľko storočí vlastnila prosperujúci veľkostatok na dnešnom česko-poľskom pohraničí pri sútoku riek Odry a Olše. Ten ale pripadol prvorodenému staršiemu bratovi, ktorý sa po znárodnení majetku komunistami dostal do uránových dolov v Jáchymove, kde o niekoľko rokov zomrel. Otec vyštudoval medicínu na Nemeckej univerzite v Prahe a pred vojnou si pri Katoviciach otvoril lekársku prax. Počas vojny bol ako lekár odvelený na front a Kristina ho prvýkrát videla v roku 1948, keď sa vrátil z vojnového zajatia v Sovietskom zväze. Matka, rodená Moravcová, bola Češka a pochádzala z Prostějova. Rodičia sa zoznámili na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola vtedy súčasťou Československa, kde si matka pred vojnou otvorila obchod s konfekciou. V roku 1942 sa Kristine narodil mladší brat.

Keď Horné Sliezsko v roku 1945 obsadila Červená armáda, utekala matka s dvomi deťmi k rodine do Prostějova. Mala sedem bezdetných sestier, ktoré ju podporovali a starali sa o Kristinu a jej brata. Hlavne vďaka nim má svoje detstvo v pamäti ako pekné: „Ja som bola princezná medzi tými tetkami, že si to neviete predstaviť, mala som sa ohromne dobre.“ Avšak v skutočnosti ich život v Prostějove až tak ideálny nebol. Miestni ich neprijali a považovali ich za zradcov: „Pľuli na nás Česi aj v tom Prostějove, že sme Nemci.“ Kristinu poslali k matkinej sestre do Tatranskej Štrby, kde začala navštevovať prvú triedu základnej školy. Po návrate zo sovietskeho zajatia si otec otvoril si lekársku prax v Bohumíne, odkiaľ vlastne pochádzal. Rodina ho z Prostějova nasledovala. Štát im prostredníctvom národného výboru pridelil byt a priestory vo vile po Židoch, ktorí sa nevrátili.

Do druhej triedy už nastúpila Kristina na základnej osemročnej škole v Bohumíne. V roku 1953 bola otcova lekárska prax komunistami zoštátnená a otec dostal miesto závodného lekára na železnici. Pre Kristinu to malo ale aj výhodu: keďže niekoľko maminých sestier bývalo po celom Československu, mohla ich Kristina vďaka režijke, s ktorou mohla cestovať zadarmo, navštevovať. Často chodila za tetou do Prahy, kde ju očaril kultúrny život. Iné zmeny ako dvanásťročná nepociťovala. Matka začala pracovať ako skladníčka v chemickej továrni

Svadobná fotografia z roku 1961Archív pamätníčkySvadobná fotografia z roku 1961

kulacký a nemecký pôvod v 50. rokoch

Dievča malo síce výborný prospech, ale dodnes nevie, akým zázrakom mohla v roku 1958 zmaturovať. Od narodenia mala nemecký a po prevrate v roku 1948 po otcovi kulacký kádrový pôvod. Na rozdiel od ostatných detí ju nezobrali ani k pionierom, ani k zväzákom: „Bola som tým poznamenaná, akože som nejaký vyvrheľ,“ hovorí, aj keď celá rodina bola oficiálne českej národnosti. „Ale bola som rada, že nemusím chodiť na tie schôdze.“ Práve keď končila ôsmy ročník, boli gymnáziá zrušené a nahradili ich jedenásťročné stredné školy s maturitou. Preto mohla zmaturovať.

„Srdcom aj všetkým som bola Češka, lebo mama bola Češka, celá jej rodina, všetci boli Česi a že otec bol nemecký vojak, som nevedela.“ Otec nevedel dobre po česky, keďže rodičia hovorili spolu po nemecky. „Tú nemčinu som mala v uchu, to bola tajná reč mojich rodičov.“

„Ale po maturite som už nesmela študovať,“ hovorí sklamane. Bavili ju reči – vedela po rusky a anglicky, nemčinu ovládala z domu, a preto sa prihlásila na medzinárodné vzťahy na Karlovu univerzitu v Prahe. Dodnes si pamätá na presné znenie zamietavého rozhodnutia: „Budúca inteligencia sa vyberá z radov súčasných robotníckych kádrov.“ Svoju matku milovala nadovšetko, ale otec si nikdy so svojimi deťmi nevytvoril citový vzťah. O rokoch strávených v sovietskom zajatí sa nikdy nerozprávalo. Vzťah rodičov tiež nebol ideálny, ale matka sa nechcela rozviesť, až kým obidve deti neboli dospelé. Rozvody v tej dobe neboli bežné a život s dvoma deťmi by bol pre ňu býval veľmi ťažký.  

Po maturite nastúpila Kristina v Ostrave na oddelenie odbytu uhlia z Ostravsko-karvinského revíru, kde sa naučila písať na stroji a stenografovať. Uhlia nebolo nikdy dostatok: „Všetky prevádzky po celej republike volali: ‚Potrebujeme vagón uhlia.‘“ V tej istej budove sa nachádzalo aj oddelenie propagácie Ostravsko-karvinských baní. Jednému z fotografov sa mladá pohľadná Kristina páčila a urobil s ňou sériu fotografií, ktoré viseli po celej Ostrave aj v obchodnom dome Ostravica. Už si ani nepamätá, ako sa potom z kancelárie dostala k práci redaktorky v novovzniknutom štúdiu Československej televízie v Ostrave. Bolo to sice krátke obdobie, ale Kristina si ho užívala.

„Keď odmietla naliehania šéfa, aby chodila k nemu domov, z práce ju vyhodil.“

založenie rodiny

S manželom sa zoznámila krátko po maturite v nemocnici, kde pracoval ako zubár. Pochádzal z Uherského Hradišťa a „bol Moravák ako hrom“. Do bohumínskej nemocnice dostal „umiestnenku“, ako to bolo vtedy bežné, aj keby bol najradšej ostal v rodnom meste. Napriek tomu, že vyštudoval všeobecnú medicínu, musel sa dodatočne preškoliť na zubného lekára. „Nebol rád zubárom, ale bol perfektný.“ Roky sa pokúšal dostať z Bohumína do Uherského Hradišťa, ale nepodarilo sa mu to. Dlhé roky bol huslistom vo folklórnom súbore Hradišťan. Aj keď sa manžel volal Hübler, jeho rodina už bola česká.

Mladá rodina s dcérkouArchív pamätníčkyMladá rodina s dcérkou

Manželia sa zobrali v máji 1961 a v novembri sa im narodila dcéra. Platená materská dovolenka trvala v tej dobe len tri mesiace, napriek tomu bol veľký problém nájsť miesto v jasliach. Po narodení dcéry už nemohla dochádzať hodinu električkou z Bohumína do Ostravy a musela zmeniť prácu. Zamestnala sa ako sekretárka náčelníka ČSD v Bohumíne. Avšak keď odmietla naliehania svojho šéfa, ktorý bol vysokopostaveným straníkom, aby chodila k nemu domov, z práce ju vyhodil. Po známosti sa jej podarilo nájsť miesto v Železárnách a drátovnách Bohumín. Život nebol ľahký a peňazí nebol nikdy dostatok. V roku 1966 sa jej narodil syn.

rozhodnutie emigrovať po auguste 1968 bolo ľahké

Kristinina matka navštívila v 60. rokoch v západnom Nemecku svoju dávnu priateľku z Horného Sliezska a zoznámila sa tu s českým Nemcom, za ktorého sa ešte pred rokom 1968 vydala a legálne sa vysťahovala do Nemecka.

Niekoľko mesiacov po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy dňa 21. augusta 1968 sa Kristina s manželom rozhodli, že v Československu neostanú. Matka im poslala pozvánku na návštevu Nemecka. Najprv si museli zaobstarať niekoľko potvrdení, ktoré boli predpokladom na vydanie súhlasu s vycestovaním. „Bolo treba mať výjazdné povolenie od závodného výboru ROH a od strany a akýmsi zázrakom nám to dali. Niekto mal nado mnou ochrannú ruku.“ Republiku opustili 19. augusta 1969, mali obavy, že ak by čakali do prvého výročia okupácie, už by sa von z Československa nedostali. Manžel cestoval so súborom Hradišťan po celej západnej Európe a mal tam známych, ktorí boli pripravení rodinu v emigrácii podporiť.

„Obrali nás do poslednej košele.“

Najprv sa dostali do utečeneckého tábora v Zirndorfe pri Norimbergu. Tam o nich bolo po všetkých stránkach dobre postarané. Manžel po nemecky nevedel, ale okamžite sa zapísal do intenzívneho kurzu nemčiny. Po niekoľkých mesiacoch dostal prácu na klinike v Bonne. Kristina ostala doma s deťmi. Keďže sa narodila vo vtedajšom Nemecku a jej otec bol Nemec, rodina získala už v roku 1975 nemecké štátne občianstvo. V tom roku sa manželovi naskytla príležitosť prevziať súkromnú zubnú prax v mestečku neďaleko Bonnu, a tak sa tam rodina presťahovala a usadila.

Kristina Hübler dnesArchív pamätníčkyKristina Hübler dnes

Po emigrácii nemala Kristina dôvod ani záujem sa do Československa vracať, za to jej muž bol úzko spätý s Hradišťanom a so svojimi priateľmi, bol to jeho život. Za emigráciu boli neskôr obaja manželia v Československu odsúdení v neprítomnosti a nemohli prekročiť hranice. Aby mohol manžel Československo navštevovať, využila rodina v roku 1977 možnosť si svoj pobyt v Nemecku zlegalizovať, a to „vykúpením sa zo štátneho zväzku s Československom": „Stálo to kopu peňazí, lebo nás obrali do poslednej košele.“ Potom sa manžel každý rok vracal do Uherského Hradišťa a brával často so sebou aj deti. Dnes už ale deti k Československu žiadny vzťah nemajú: „Oni sú Nemci. Svet je veľký. Moja dcéra je cestovateľ ako Hanzelka a Zikmund dohromady.“ Ale češtinu ovládajú, v rodine sa hovorilo vždy len po česky. Aj dnes je pre ňu neprirodzené hovoriť s deťmi po nemecky.

Keď manžel odišiel do dôchodku, presťahovali sa do Kolína, kde si užívali mestský život, kultúru a cestovali po celom svete. Dnes žije Kristina sama a manžel jej chýba. Celý život bola pozitívne naladená, vždy mala veľa energie a organizovala rodinný život. Aj keď jej detstvo nebolo jednoduché, bolo vďaka jej matke pekné: „Ja som pozitívny človek dodnes. Mala som pekný život. Farebný, ale pekný."

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite