pojem „pražská kavárna“ sa najmä vďaka českému prezidentovi Milošovi Zemanovi prudko spolitizoval. Už aj Wikipédia píše, že „Pražská kavárna“ je pejoratívne označenie pre nejasne definovanú skupinu veľkomestských intelektuálov, ktorí sú verejne aktívni a zaujímajú sa o politiku. No a táto skupina je vraj úplne odtrhnutá od reality „bežných ľudí“. Nechajme politický význam tohto spojenia. Veď kaviareň, ani tá pražská, nie je odpudzujúcou inštitúciou, naopak, čulý kaviarenský život má zvyčajne dobrý vplyv na umenie, spoločnosť i politiku. V Paríži, Berlíne, Bratislave i Prahe. Mladá kunsthistorička a kurátorka českej Národnej galérie Eva Bendová sa zahĺbila do dejín pražských kaviarní a vytvorila o nich pôvabnú knižku.
S útlou tmavovláskou sa stretávame pred Obecným domom v centre Prahy. Čaká nás vychádzka po historických pražských kaviarňach, lenže vonku leje, fúka a človek by sa najradšej usadil do dobrej kaviarne a nad šálkou lahodného moku počúval, čo všetko táto mladá žena o pražských kaviarňach vypátrala. No je to energická dáma, rozprestrie dáždnik, vyhrnie golier na kabáte a ide sa, počasie-nepočasie.
Začíname v kaviarni v honosne zrekonštruovanom Obecnom dome. Na chvíľu sa schováme pred dažďom do jeho útrob a Eva Bendová pripomenie, že káva sa začala variť v Prahe začiatkom osemnásteho storočia a už v devätnástom storočí mala Praha čulý kaviarenský život, z čias neobľúbenej monarchie dodnes funguje legendárna kaviareň Slávia (od roku 1882). Začiatkom 20. storočia mala Praha už okolo 300 veľkokaviarní a asi 1 000 malých kaviarní. Pribúdali elegantné secesné kaviarne, ale aj jedinečná kubistická kaviareň. V kaviarňach sa zakladali spolky, umelecké hnutia, rozoberali sa tu obchody aj politika.
No ten skutočný kaviarenský boom ešte len mal prísť. Zlatá éra pražskej kaviarne sa začala so vznikom prvej Československej republiky. „Vtedy bolo v Prahe okolo 400 takzvaných grandkaviarní, ktoré mali dve aj tri poschodia. Tie najlepšie okolo Václavského námestia,“ hovorí Eva Bendová a dodáva: „Pravá časť Václavského námestia (ak sa pozeráme zdola nahor) bola jedna súvislá kaviareň, v každej jednej budove bola na prvom poschodí kaviareň a keby sa prebúrali steny, tak by vznikla jedna veľká kaviareň.“ Zlatá éra sa skončila príchodom nacistov, potom veľkosvetské kaviarne dorazili ešte komunisti, ktorí nerozlišovali medzi pivárňou, bufetom a kaviarňou. Všetko bolo pre ľud. Kaviarne však upadli aj po nástupe televízie, no a dnes ten krásny povaľačský svet v Prahe ničia turisti so selfie tyčami. Klasické kaviarne nahrádzajú aj kaviarenské kútiky v nákupných centrách, ktoré intimizujú veľké obchodné plochy.
ako vyzerala dobrá kaviareň
Čo musela za prvej republiky mať dobrá kaviareň, aby sa stala kultovou? Aby sa patrilo ukázať sa v jej priestoroch, aby v nej človek túžil tráviť celé hodiny? Paradoxne, o kávu vôbec nešlo. Pražské veľkokaviarne boli zväčša multifunkčné, boli v nich čitárne, reštaurácie, vinárne, tanečné sály, účinkovali v nich kapely, ale dal sa tam hrať šach i biliard, niektoré organizovali prednášky či diskusie. Ale základom bola bohatá ponuka novín a časopisov, do kaviarní sa chodilo po informácie a za dobrou spoločnosťou. (Prostitútky mohli iba do tzv. nočných kaviarní, ktoré mali špecifický účel.)
Nový impulz kaviarenskému svetu priniesol funkcionalizmus. Ideálom bola biela svetlá miestnosť, nezdobená, otvorená, bez intimity a s veľkými oknami, pohľadovo aj vnútorne prepojená. V nich bol človek medzi ľuďmi, videl ich, vnímal, ale zároveň mohol byť sám so sebou, dokonca už vtedy chodili ľudia do kaviarní aj za prácou, už vtedy to bola aj verejná kancelária. No aj bezmyšlienkovité pozorovanie ľudí, premýšľanie nad šálkou kávy je často veľmi užitočnou činnosťou, ktorá prináša nové nápady. Má svoju logiku, že kaviarne neuznávali nacisti, vyničili ich úplne komunisti v sovietskom Rusku, ale nedarilo sa im ani v Baťovom Zlíne, kde sa nepestovalo kaviarenské „povaľačstvo“. Lebo kaviarne nepasujú do sveta, kde silný vodca má jasnú predstavu, ako by ľudia mali tráviť voľný čas.
„Možno aj pre tú absenciu wifi siete to tu bzučí ako v úli, a bzučí to v mnohých cudzích rečiach.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.