národné noviny, začiatok roka 1921: „Slovensko je citovo, intelektuálne a v náboženskom ohľade celkom odlišné od Čiech, Moravy a Sliezska a má svoje špeciálne miestne záujmy. Pohľad na jeho teritoriálne pomery, na etnické a hospodárske rozdiely natíska každému mysliacemu človeku presvedčenie, že je táto krajina ako stvorená pre samosprávu.“ Slová popredného slovenského právneho teoretika Emila Stodolu vniesli do vášnivej diskusie o slovenskej autonómii dovtedy nevídaný, no predsa len racionálny a stále aktuálny motív: presadzovať samosprávu ako občiansko-demokratickú participáciu na veciach verejných.
V období Rakúsko-Uhorska bolo oporným pilierom túžob po samospráve memorandové Slovenské okolie, ktoré však svojím nacionálno-romantizujúcim akcentom logicky spadalo do 19. storočia. Vznikom demokratického Československa, ústavne založeného na občianskom princípe a právach národnostných menšín, sa nevyhnutne žiadalo pretaviť koncept slovenskej samosprávy do novej podoby. Charakteristickým znakom politickej morálky a intelektuálnej vyspelosti ľudáckych autonomistov bolo, že pri vnímaní decentralizácie štátnej moci nekládli dôraz na demokratizáciu občianskej spoločnosti. Naďalej zaplavovali verejnú mienku floskulami o autonómii ako vôli samobytného či dokonca suverénneho slovenského národa. Ich volanie po samospráve, okorenené bezbrehým populizmom a očiernené iredentou, sa stávalo ľahkou vodou na mlyn centralistom verejnej správy, ktorí reformám príliš naklonení neboli.
občianska participácia
Autonomistický program nebol výsadou klerikálnych ľudákov. Národniar Emil Stodola už 31. októbra 1918, deň po vyhlásení Martinskej deklarácie o pripojení Slovákov k Československu, inicioval rokovanie o slovenskej samospráve. Výkonný výbor novozriadenej Slovenskej národnej rady sa uzniesol, že najneskôr o desať rokov zrealizuje funkčnú samosprávu v rámci Československa. Stodola už pred prevratom zostavil pozoruhodné dielo Štatistika Slovenska, v ktorom opísal etnickú, konfesionálnu i rasovú pestrosť územia a z toho logicky vyvodzoval potrebu samospráv. Citoval erudovaného národohospodára Istvána Bernáta, ktorého slová o priľnutí korupčnej chobotnice k verejnej správe by mali pútať pozornosť aj dnes: „Vláda nemá dostatočného zmyslu pre široké vrstvy ľudu a zlou politikou vyháňa ich z krajiny. Zlá správa so skorumpovaným úradníctvom, zväčša s nepriateľským citom voči inojazyčným občanom, je politikou, ktorá podporuje panujúcu rasu na ujmu miliónov inojazyčných občanov.“
Ako politik sa Stodola vyčleňoval z radov konzervatívnych členov Slovenskej národnej strany. Patril k reformistickému krídlu, ktoré presadzovalo zásadné zmeny štýlu vedenia politiky a žiadalo profesionálnejší prístup v polemikách o aktuálnych otázkach, než aký dovtedy predvádzal intelektuálny okruh Svetozára Hurbana Vajanského. Vďaka zahraničným pobytom na univerzitách vo Viedni, Prahe a Berlíne, ako aj štúdiu odbornej literatúry európskych mysliteľov, bol otvorený nielen západným kultúrno-spoločenským pohybom, ale aj novým prístupom k vedecko-právnym problematikám o štátnej správe a samospráve.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.