soňa Rafajová sa narodila 18. januára 1941 vo Valaskej, v roľníckej rodine Jána Krúpu a jeho manželky Agnesy, rodenej Kučerovej. Po svojich súrodencoch, bratovi Tiborovi a sestre Ľubici, bola najmladším dieťaťom v rodine. Prvé ročníky spočiatku katolíckej, neskôr ľudovej školy absolvovala vo svojom rodisku, posledné roky osemročnej školskej dochádzky dokončila v neďalekom Brezne. Ako to už bývalo, Sonina mama bola doma, starala sa o domácnosť, a otec pracoval ako robotník na píle: „Pri tom všetkom sme doma mali gazdovstvo, mali sme asi štyri hektáre pôdy, ako každý vo Valaskej, aj my sme tú pôdu obrábali a z toho sme fakticky žili.“
perzekúcia detí rodiny kulakov
V 50. rokoch už prebiehala kolektivizácia, vo Valaskej vzniklo roľnícke družstvo, a preto sa rodičia rozhodli poslať svoju najmladšiu dcéru do strojníckej priemyslovky v susednej obci Piesok, kde vznikala nová fabrika. Urobili tak preto nielen z vlastného uváženia, ale motivovalo ich aj okolie, aby sa dcéra mala lepšie. Manželia Krúpovci videli, ako sa trápi ich staršia dcéra, ktorá pre plnenie kontingentov musela odísť z dievčenskej školy a doma pracovať na hospodárstve: „Boli strašné tie kontingenty. Keď si chcela sestra zobrať do školy, kde sa učili piecť a variť, z domu vajce, tak naša mama musela robiť tak, že keď chcela splniť kontingent, musela vajce odovzdať a domov sme si museli kúpiť vajce s razítkom v obchode.“
„Ako pohraničiari dostali rozkaz, že majú strieľať do všetkých, ktorí prekročia hranice. To sa mu nepáčilo a jeho povahe sa to priečilo. Zato aj chcel ujsť do zahraničia.“
Pre rodinné hospodárstvo a odmietanie vstupu do družstva bola rodina onálepkovaná ako „kulaci“. Rodičia, tak ako mnohí ich súčasníci, nedokázali splácať ničivé kontingenty a prišli do konfliktu so štátnymi úradníkmi a exekútormi: „Keď nevládali splácať kontingenty, raz prišli exekútori, že si z maštale zoberú dobytok. Tak moja mama zobrala vidly a skríkla na nich: ,Len cez moju mŕtvolu!' Tak si aj načas majetok ubránila a už sa u nás neukázali. Naši si vážili, čo mali po rodičoch, preto sa aj bránili vstúpiť do toho družstva. “
Na tieto okolnosti doplácali aj ich deti. Stalo sa tak ešte pri výbere vysokej školy ich najstaršieho syna, na začiatku 50. rokov. On chcel ísť do kňazského seminára, ale práve vtedy zrušili semináre. „Tak potom nemal iné východisko a za to, že otec nechcel vstúpiť do družstva, musel robiť v mostárni po gymnáziu najmenej rok, aby mohol ísť vôbec niekde na vysokú školu.“ Tak sa Tibor dostal na strojnícku fakultu do Košíc.
Soňa začala študovať na strojníckej priemyslovke, kde bez akýchkoľvek problémov absolvovala prvý ročník. Potom prišiel nový profesor, pôvodom z Poľska, „hovorilo sa, že tam ho vyhodili, že pil“. Ten si na dcéru kulakov veľmi zasadol: „Moja mama ho poprosila, či by som nemohla istý čas zostať doma, že by som nechodila do školy. No tak som dostala päťku zo slovenčiny, štvorku z civilnej obrany.“ Takto mladá študentka nielen trpela pre svoje známky, ale veľmi sa trápila, či vôbec školu dokončí a čo s ňou bude. Riešenie priniesol práve brat Tibor, ktorý pre vysokoškolské štúdium bol doma síce najmenej, ale rozhodol sa niečo robiť s trápením najmladšej sestry: „Prišiel raz domov a povedal: ,Ja ťa tu nenechám zakapať!'“ Rozhodol sa pre Soňu nájsť miesto na strednej škole v Košiciach. Soni sa tak podarilo prestúpiť a pre dobré výsledky dostala dokonca aj štipendium. Tam mohla svoje štúdium dokončiť a po návrate domov sa zamestnala v strojárňach v Piesku, kde pracovala na rôznych úsekoch závodu, kde strávila celý svoj pracovný život.
návrat z väzenia
Na pozadí týchto udalostí sa odohrával príbeh iného rodáka z Valaskej, Júliusa Rafaja. Ten bol od Sone o deväť rokov starší a bol dobrým priateľom jej brata Tibora. Keď bola Soňa počas prázdnin pred maturitným ročníkom doma, v auguste 1958, videla ho vystupovať z vlaku. Vedela, že Július sa pred rokmi nevrátil z vojenčiny a že bol vo väzení: „Keď som ho uvidela, iba som vykríkla: ,Ide Julko Rafaj!' On k nám chodil, ešte keď som mala jedenásť rokov, keď sa vrátil, mala som už sedemnásť. Preto ma nespoznal a opýtal sa ma: ,A vy ste kto?' Tak som mu povedala, že od Krúpov, že ho poznám. A on sa opýtal: ,A ktorá? Tá staršia či tá sopľavá?'“
Július si mladšiu sestru svojho dávneho kamaráta po rokoch nepamätal, keďže z dediny odišiel ešte v októbri 1952. Vtedy ho povolali na základnú vojenskú službu. Narukoval do Benešova a po niekoľkých mesiacoch mal so svojou jednotkou výcvik v Šumavských horách blízko štátnych hraníc: „Tam bol veľmi sklamaný z tej drezúry, lebo ako pohraničiari dostali rozkaz, že majú strieľať do všetkých, ktorí prekročia hranice. To sa mu nepáčilo a jeho povahe sa to priečilo. Zato aj chcel ujsť do zahraničia. On ale nebol chytený ani na hraničnej čiare, ani nikde. Oni len boli vzdialení dvadsaťštyri hodín, alebo štyridsaťosem hodín od svojej divízie.“ Júliusa tak spolu s ďalšími troma druhmi odsúdili ako exemplárny prípad: „Bol súdený pred celou divíziou ako odstrašujúci prípad a dostal štrnásť rokov za to, že chcel ísť do zahraničia. A vtedy bola vojna v Kórei, tak mu našili aj to, že chcel ísť do cudzineckej légie.“
„Do baní chodili v reťaziach, spútaní oceľovým lanom. Dali ich nastúpiť, a keď nastúpili, tak išli, dookola bola reťaz, ktorú museli držať a tak ísť.“
Na obdobie od vznesenia obvinenia po vynesenie súdneho verdiktu sa zachovali aj Júliusove spomienky: „Potom sa začalo tvrdé vyšetrovanie, nedali mi v noci spať, stále ma budili, raz k referentovi, druhý raz som nemal ruky na deke, nesmel som si ich schovať. No a tak po dvojmesačnom tvrdom vyšetrovaní, zoslabnutý a vychudnutý, som už podpísal všetko, na čo si pán referent spomenul, vtedy by som bol podpísal aj šibenicu, lebo som už dobre ani nevnímal…“ Vyšetrovatelia tak dosiahli svoje, súd ho označil za hlavného iniciátora úteku a vymeral mu aj navrhovaný štrnásťročný trest.
Július bol krátko nato prevelený na výkon trestu do Jáchymova, do bane Eliáš. Tam pracoval ako bagrista a lámač skál: „Na izbe bol s takými ľuďmi, ktorí boli trestaní pre vraždy, proste medzi tou najhoršou spoločnosťou.“ V Jáchymove boli sústrední tí najnebezpečnejší väzni, vrahovia a kriminálnici, preto bol každý deň istým spôsobom bojom o prežitie. Atmosféru vykresľujú aj Júliusove spomienky: „V tomto tábore boli dvaja vrahovia a obidvaja boli vo funkcii kápov. Vrahov si v tom čase viacej vážili ako nás, my sme pre nich boli väčší zločinci, to nám dávali aj pocítiť. Títo kápovia nerobili nič, nechodili do zamestnania, keď si zmysleli, dali nastúpiť celý tábor a nechali tak chlapov stáť aj dve hodiny, a potom tí, čo mali nočné zmeny, išli do práce nevyspatí…“
Vládnuca robotnícka trieda však v uránových baniach vyčlenila dostatok práce aj pre politických väzňov a ideologických odporcov zriadenia, kam bol zaradený aj Július. Ako spomínal počas svojho života, v Jáchymove najviac trpeli kňazi: „Rovnako ako všetci politickí väzni, aj on bol MUKL - muž určený k likvidácii.“ To sa ukazovalo v každej okolnosti ich väzenského života: „Do baní chodili v reťaziach, spútaní oceľovým lanom. Dali ich nastúpiť, a keď nastúpili, tak išli, dookola bola reťaz, ktorú museli držať a tak ísť.“
Práca v baniach bola v Júliusovom prípade trikrát prerušená a za trest bol poslaný do Plzne: „V Jáchymove boli finančne odmeňovaní. A tým, ktorí mali najviac našetrené, viackrát našili takzvanú vzburu. Keď im kázali niekam ísť a oni nechceli, dali im najtvrdší trest, zhabali im peniaze a poslali ich do najprísnejšej väznice - do Plzne. Tam párali perie a ich práca bola kontrolovaná pod röntgenom. Keď tam našli chvojku, dostali najnižšiu sadzbu, čo bola čierna káva a chlieb.“ Okrem toho, že Július počas tejto práce výrazne schudol, bola monotónna ručná práca aj psychicky náročnejšia ako tá so zbíjačkou v bani. V jáchymovských baniach nakoniec strávil približne tri a pol roka zo svojho šesťročného trestu, ktorý si odpykal. Prepustený bol nakoniec v auguste 1958, keď sa stretol s takmer dospelou Soňou Krúpovou.
naplnená zakázaná láska
Mladá študentka sa s Júliusom po jeho návrate z väzenia začala príležitostne stretávať. Po vianočných prázdninách, kedy bola opäť vo Valaskej, začali mladí spolu chodiť, hoci ich známosti nefandil v dedine takmer nikto: „Rodičom to nebolo vôbec po vôli, keď nás videli spolu na dedine, hneď boli klebety a veľmi nám bránili.“
Pre mladé dievča si vedeli predstaviť aj iného manžela ako toho, ktorý síce nie vlastnou vinou, ale predsa má kriminálnu minulosť a konflikt so štátom. I napriek tomu sa mladému páru podarilo okolie presvedčiť a po roku spoločného chodenia vstúpili do manželstva. Cesta k samotnému sobášu však bola zložitá. Július bol do konca vypršania trestu, do roku 1965, pozbavený občianskych práv: „Nemal občiansky preukaz, a preto sme pred svadbou museli vybavovať nové doklady.“
Archív pamätníčky
dokončenie štyridsaťročnej perzekúcie
Keď si Soňa s Júliusom zakladali rodinu, ešte netušili, že ich prenasledovanie bude trvať ďalšie tri dekády. Prvým spoločným zápasom bola zdĺhavá cesta za vlastným rodinným domom. Manželia žiadali úrady, aby si mohli postaviť dom na vlastnom rodičovskom pozemku. Úrady, ktoré si dobre pamätali nielen Júliusove väzenie, ale aj nepoddajnosť Rafajovcov starších a Krúpovcov pri kolektivizácii, robili stále obštrukcie: „Manžel dal žiadosť v roku 1963. Vyrozumenie nám prišlo až po piatich rokoch s tým, že k pozemku si musíme dokúpiť príjazdovú cestu od štátu. Aj to sme dostali vybranú parcelu len do osobného užívania, nestali sme sa jej majiteľmi.“ Šikana zo strany stavebných úradov pokračovala aj pri predlžovaní získania stavebného povolenia. Aj k tomu sa dostali až po rokoch: „Vždy sme mali nejakú prekážku, keď už bolo stavebné povolenie, potom nám nepovolili pripojiť sa na kanalizáciu.“ Celá púť za stavbou rodinného domu trvala manželom dlhých šestnásť rokov.
„Červený kríž ma navrhol ako sudcu z ľudu. Straníci mi to ale zatrhli, keď povedali, že čo chcem súdiť ľudí, keď môj muž bol odsúdený.“
Ešte väčšie problémy mala rodina pri stavbe včelína, ktorý si vysnívali snúbenci ešte pred svadbou. Keďže išlo o malú stavbu na vlastnom pozemku, spočiatku im stačilo len povolenie obce, ktoré dostali. Pokračovala však vyše tridsaťročná tortúra, pri ktorej im robili príkoria mnohé úrady. Keď rodina splnila jednu podmienku, vzápätí sa objavila ďalšia: „Sedemnásť ráz nám z poľnohospodárskeho fondu poslali prípis, že včelín musíme zváľať, že je v areáli lesa!“ Nikdy sa to však nedotiahlo do konca a stavbu sa nepodarilo dlhé roky úradne zlegalizovať: „Až keď som chodila po notároch v Bystrici, tak mi jeden notár povedal, že keď bol môj muž politický väzeň, že politickí väzni nemôžu nadobudnúť žiaden majetok. A ešte pred dvoma rokmi, keď som bola na geodézii, mi povedali, že stále nemám vysporiadaný pozemok pod naším včelínom. Tak som platila ešte 150 eur poplatok za naše, čo nám patrilo, aby som si vysporiadala náš majetok na našom pozemku.“
Obaja manželia mali stále problémy aj v zamestnaní. Soňa spomína, ako po vyčerpaní materskej dovolenky žiadala zamestnávateľa o neplatenú dovolenku, aby sa mohla i naďalej starať o deti: „Mnohým bolo v tejto žiadosti vyhovené, iba mne nie. To sa opakovalo aj po narodení dcéry, a tak som musela prerušiť zamestnanie.“ Perzekúcie zo strany úradov zažívala i naďalej: „Červený kríž ma navrhol ako sudcu z ľudu. Straníci mi to ale zatrhli, keď povedali, že čo chcem súdiť ľudí, keď môj muž bol odsúdený.“
Ešte väčšie problémy v práci mal jej manžel. Ako vyučený pekár sa zamestnal vo svojom odbore. Toto povolanie mal síce rád, ale okrem toho, že bolo časovo veľmi náročné a doma trávil málo času, bolo aj slabo finančne ohodnotené. Socializmus totiž rozdeľoval aj medzi triedami proletárov a pekár bol radený ako „takzvané ľahké remeslo“, a to sa odrážalo na nižšom finančnom ohodnotení: „Preto v roku 1964 išiel pracovať do strojární v Piesku, avšak v pekárni nenašli za neho adekvátnu náhradu. Po sľuboch a zvýšení platu sa k remeslu aj vrátil.“ Jeho nespokojnosť mala zmeniť stavba novej pekárne, v ktorej mu sľubovali, že sa stane vedúcim. Július ním už de facto bol, viedol prevádzku, školil učňov, len platovo bol stále ako radový zamestnanec: „Súdruhovia mu sľubovali: ,Len vydrž, budeš nový vedúci.' Ja som o tom pochybovala a Julka som varovala, aby nebol sklamaný. Až raz prišiel domov podnapitý a povedal: ,Mala si pravdu. Vedúcim sa stal nový pracovník, ktorý je v strane.'“
archív pamätníčky
sloboda, ktorú si predstavovali inak
Po dlhom čase prenasledovania prišla aj do rodiny Rafajovcov vytúžená sloboda. Prestal aspoň úmorný tlak zo strany štátu, ale ako pani Soňa hovorí, veľa sa na vrcholných pozíciách nezmenilo. Rafajovci zostali sklamaní nielen zo spoločenského vývoja, ale aj z organizácií politických väzňov: „Aj na našich stretnutiach iba sa malo ďakovať Mečiarovi. Ale čo on mal spoločné so slobodou?“ Následne išiel Július do predčasného dôchodku. Už od 60. rokov trpel silikózou pľúc, ktorá mu zostala ako nepríjemná spomienka na Jáchymov.
Po odchode z práce sa mu zdravotný stav postupne zhoršoval a dostal aj cukrovku: „Preto išiel na liečenie do Karlových Varov. Povedala som mu: ‚Pôjdeš do Jáchymova.' On: ,Nie, nechcem ani vidieť Jáchymov!'“ Po návrate z liečenia ponúkli Júliusovi ešte iný kúpeľný pobyt, na ktorý mal ako politický väzeň vzhľadom na problémy s dýchaním nárok. Pred ním mal však absolvovať vyšetrenie pľúc: „V máji 1993 mu urobili sondu do pľúc. Objavili rakovinu, tá následne rýchlo nastúpila a v októbri aj umrel. Mal iba 61 rokov.“ Lekári usúdili až veľmi neskoro, že to bol dôsledok prác v bani, ktorý ho nakoniec dobehol a pripravil ho o život. Soňa tak aspoň na dôchodku môže robiť pre pamiatku svojho manžela, čo je v jej silách. Je angažovanou členkou Konfederácie politických väzňov, aby súčasná spoločnosť nezabudla, aké časy sme kedysi žili.
Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!
Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.