Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ján Vecan: Ako šíriť evanjelium vo väzení? Treba sa tam dať zatvoriť

.tatiana Snitková .post Bellum .spoločnosť

V spolupráci s Post Bellum vám prinášame príbeh Jána Vecana, ktorý bol v čase komunizmu väznený za pašovanie náboženskej literatúry.

Ján Vecan: Ako šíriť evanjelium vo väzení? Treba sa tam dať zatvoriť Archív pamätníka Mladý Ján Vecan s dcérou farára Hreška, Ankou.

jána Vecana a jeho sestru Ľudmilu obvinili z marenia dozoru štátu nad cirkvami a náboženskými skupinami. A pritom, ako hovorí, oni nikdy nechceli nič mariť ani búrať. Naopak, rodičia ich viedli k skutočnému kresťanskému životu, nielen formálnemu. A rovnako ako oni sa ďalej zaslúžili o šírenie evanjelia a slobodu vyznania.

mladosť 

Ján Vecan sa narodil 23. augusta 1962 v Leviciach do rodiny evanjelického farára. S otcom Jánom, mamou Annou a staršou sestrou Ľubicou žili v Jure nad Hronom, neskôr sa narodila ešte sestra Ľudmila. Otec popri teológii vyštudoval aj stavebné inžinierstvo, aby mohol uživiť rodinu. Ako farár totiž nemal štátny súhlas na výkon duchovnej činnosti. Mama pracovala ako účtovníčka. Do Košíc sa presťahovali v roku 1968: „Moja výchova sa odmalička niesla v kresťanskom duchu, nielen formálne, ale rodičia ma učili byť naozaj vyznávajúcim kresťanom. Boli zapojení aj do undergroundovej práce, ale vtedy sa tomu tak nehovorilo. Robili misijné aktivity, pracovali s deťmi, s mládežou. V našom dome sa stretávali pracovníci z celého Slovenska, ktorí chceli robiť viac ako dovoľovala štátna moc. Odmalička som teda žil v prostredí disentu, aj keď sme si to nejako veľmi neuvedomovali. Išlo nám hlavne o šírenie evanjelia, o slobodu vyznania. Nebolo to teda smerované proti niečomu, nešlo nám o búranie niečoho, ale sme vedeli, že to nie je podporované,“ spomína si Ján na detstvo a mladosť. V miestnom zbore pre mládež organizovali Vecanovci poloilegálne stretnutia: „Bolo to na cirkevnej pôde, verejné, ale stále rizikové, či niekto proti tomu nebude brojiť,“ vysvetľuje Ján. V 70. a 80. rokoch boli takéto aktivity skôr trpené, ale stále pod dohľadom, aby neboli príliš aktívne.

Ján ako 14-ročný začal intenzívnejšie pracovať s mládežou. Organizoval napríklad mládežnícke tábory. Vecanovci mali chatu na Starej Vode, tam pripravili viaceré akcie. Spolupracovali s farárom z Mníška nad Hnilcom Michalom Hreškom. Tamojšie tábory sa veľmi nelíšili od tých dnešných – mladí ľudia chodili do prírody, zbierali zážitky, hľadali si priateľstvá a popri tom svoje problémy konfrontovali s Bibliou prostredníctvom výkladu, aby svoju vieru vedeli žiť aj prakticky.

Jeden z táborov, ktoré Ján Vecan organizoval. Archív pamätníkaJeden z táborov, ktoré Ján Vecan organizoval.

Stredoškolské štúdiá absolvoval Ján na Gymnáziu na Kováčskej ulici v Košiciach. Vtedajší riaditeľ školy nebol veľmi poplatný režimu, a tak, hoci vedel o aktivitách rodiny, mohli Ján i obe jeho sestry študovať bez problémov. Triedna učiteľka si pri písaní posudkov pri podávaní prihlášok na vysoké školy overovala, na akú školu sa Ján hlási. Ak by išiel na teológiu, napísala by mu, že je kresťansky orientovaný. On sa však hlásil na strojnícku fakultu vtedajšej Vysokej školy technickej. Dostal teda adekvátny posudok.

pašovanie literatúry

Ako vysokoškolák sa podieľal na „pašovaní“ kresťanskej literatúry do Košíc a okolia. Preberal ju na Orave u priateľa Milana Bruncka. K nemu ju vozili v kamiónoch, pravdepodobne z Poľska.

Ján to nikdy nezisťoval. Knihy doviezol na východné Slovensko a potom ich rozdeľovali – do Kamenice, Rankoviec, Beniakoviec, Budimíra a ďalších obcí, ale aj do Košíc. Vozili takto Biblie a inú kresťanskú literatúru, vrátane detskej. Počas jednej takejto cesty – 21. augusta 1985 – ho pri bežnej cestnej kontrole v Prešove zastavila policajná hliadka. Pri prehliadke vozidla sa dozvedeli, že tovar, ktorý vezú, je nelegálny. Našli tam napríklad sedem kníh Nového zákona, 64 kusov Život v obecenstvu, 29 kníh Z mojej domácej lekárničky, 79 kníh Pokoj s Bohom i 149 Biblií pre deti. So svojím spolucestujúcim Marekom Roháčkom, ktorého otec im poskytol auto, skončil Ján na policajnej stanici.

„Keď som skoro nič nerobil, a tak im to prekáža, treba to robiť poriadne. Motivovalo ma to ísť do ďalšej práce naplno.“

Tu im priala šťastena a umožnila im dohodnúť sa na výpovediach. Kým prišli policajti z Krajskej správy Štátnej bezpečnosti z Košíc, oni dvaja čakali na vypočúvanie. Keďže bolo nadránom, policajt, ktorý ich strážil a sedel počas čakania na vypočúvanie medzi nimi, zaspal. Im to adrenalín nedovolil. Mohli sa tak dohodnúť na výpovedi. Ján potom tvrdil, že Marek o ničom nevie, že on ho vysadil a odišiel na parkovisko medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom, kde prevzal tovar od nejakého Nemca: „Vymyslel som si, že bol na mikrobuse škoricovej farby s bielou strechou. A presne asi 30 kilometrov od našej chaty sme taký videli. Myslím si, že ten Nemec doteraz nevie, prečo mu rozobrali auto. V spise, ktorý má Ústav pamäti národa, som si pozrel, že naozaj robili rešerš, ktorí Nemci kedy prišli na Slovensko, ktorí mohli byť tí praví, čo by doniesli nejaké materiály. Naozaj išli celkom dôsledne po tej falošnej stope.“

Neminuli ho domové prehliadky doma i na chate na Starej Vode. Veľa toho však nepreukázali, pretože otec Mareka Roháčka ich stihol upozorniť na túto hrozbu. Len na chate na Starej Vode objavili nejaké plagáty a spevníky. Úspešnejší boli pri prehliadke u farára Hreška: „Oni ale brali všetko, aj bežnú kresťanskú literatúru. Boli pre nich podozrivé aj oficiálne vydané knihy. Po revolúcii to všetko vrátili.“ Asi o mesiac neskôr zavreli aj farára.

„Eštebáci“ vypočúvali aj Jánových kamarátov, farárov z obcí, kam vozili literatúru, i deti, s ktorými v táboroch pracoval – z Hanušoviec nad Topľou, Čaklova, Soli: „Robili také konfrontačné vypočúvania, skôr im išlo o zastrašenie detí. Rodičia asi ani nevedeli o vypočúvaní ich detí, išlo to cez riaditeľov škôl a dialo sa to na školskej pôde. Zavolali ma tam počas vyučovania. Ale asi to k ničomu neviedlo, malo to ukázať, že – vieme o vás a zastrašíme vás.“

informovali o ňom na Hlase Ameriky aj v Slobodnej Európe

Keď ho po dvoch mesiacoch previezli do Košíc, boli v cele jedenásti. Hneď po príchode mu spoluväzni ukázali, aby bol ticho – mali medzi sebou „špicľa“. Pomerne priateľsky sa k nemu správali aj viacerí dozorcovia. Keď ho jeden z nich odvádzal na výsluch, povedal mu, že mu drží palce a že o ňom počul na Hlase Ameriky. Bezprostredne po Jánovom zadržaní o tom informovala aj Slobodná Európa: „Veľa ľudí sa za mňa modlilo, človek to cíti – zrazu má pokoj, má istotu, že aj keď je vo väzení, že nie je Bohom ani ľuďmi opustený. Keď ma prepustili, mal som asi 200 pohľadníc z celého sveta. Písali mi ľudia, že sa za mňa modlia, a ja som cítil pokoj, že som tam pre dobrú vec a že nemám mať strach,“ zhrnul svoje pocity z pobytu na košickej Pribinovej ulici.

Keďže bol rok 1985 a v Sovietskom zväze sa už začala perestrojka, ani pomery u nás neboli také prísne ako kedysi. Ján nezažil počas výsluchov žiadne tvrdé metódy, krik ani násilie. Spomína si len na vyhrážanie sa, že ho vyhodia zo školy a že si zbabral celý život.

V Košiciach zažil do decembra ešte asi šesť výsluchov. Pýtali sa ho na stretnutia na chate, na detské a mládežnícke tábory: „Ale keďže ma už kolegovia v base patrične vyškolili, že sa nemám k ničomu priznať, a mali sme aj samizdatový materiál, ako sa správať pri výsluchoch, tak som len opakoval – nič neviem, na nič sa nepamätám. Raz sa ma vyšetrovateľ spýtal na mená ľudí, ktorí na stretnutia chodili. Tak som sa vážne zatváril a pýtal som si kalendár. Bol prekvapený, na čo mi je. Hovorím mu: ‚Chcem vám čítať mená ľudí a tam ich je najviac.‘ Nechcel dať túto časť ani do zápisnice.“

Pri každom Jánovom výsluchu bol i jeho právny zástupca. Právnika, ktorý bol ochotný obhajovať aj ľudí nepohodlných režimu, vybavili rodičia. V prvých týždňoch dostávali správy o synovi len prostredníctvom neho.

Po asi dvoch mesiacoch Jána previezli do Košíc a tu pokračovali vo výsluchoch. Riadil sa podľa samizdatového materiálu, a preto len opakoval: „Ja sa na nič nepamätám. Neviem. Neviem to s určitosťou povedať. A pre takú vážnu vec, pod ktorú sa mám podpísať, nemôžem hovoriť nejaké svoje dohady,“ vykrúcal sa z odpovedí.

O spolupráci s ŠtB bola reč len pri prvom výsluchu hneď po zadržaní. Sľubovali mu všetko možné – nenechajú ho vyhodiť zo školy, zabudnú na všetko, všetko dajú do poriadku...

čas trávil čítaním a zvestovaním evanjelia

Do väzenia sa dostávalo veľa kníh, ktoré, najmä z ideologických dôvodov, museli byť vyradené z bežných knižníc. Ján tak mal dostatok príležitostí na prečítanie si napríklad diel Ladislava Mňačka. Ale čítal aj Dostojevského, Tolstého a mnoho diel ďalších svetových i domácich klasikov.

So spoluväzňami sa často rozprával o Bohu. Dnes so smiechom konštatuje: „Ako šíriť evanjelium vo väzení? No dať sa tam zatvoriť.“

obvinenie

Napokon Jána aj jeho sestru Ľudmilu, ktorá bola stíhaná na slobode, obvinili zo spolupáchateľstva trestného činu marenia dozoru štátu nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Nešlo však o prevoz literatúry, ale o to, že v táboroch a na stretnutiach nedovolene vyučovali náboženstvo. A to sa mohlo diať len v kostoloch a osobami, poverenými takouto úlohou. Z väzby ho pustili len pár dní pred Vianocami. Ešte párkrát ho vypočúvali aj po prepustení, rozsudok ale nikdy nevyniesli. Vyhrážali sa mu však, že jeho spis majú v zásuvke a ak sa nebude dobre správať, posunú ho ďalej: „Ja som to už potom neriešil, ďalej som sa nesprával dobre, ale prišiel rok 1989,“ konštatuje Ján.

„Až pri ďalšom výsluchu som sa dozvedel, že na ŠtB boli presvedčení, že ma z vysokej školy vyhodili.“

Za prevoz kníh bol obvinený z prečinu nelegálneho obehu tovaru bez preclenia. Z porušovania colných predpisov však bol amnestovaný ešte pred rokom 1989.

V nasledujúcom období si povedal: „Keď som skoro nič nerobil, a tak im to prekáža, treba to robiť poriadne. Motivovalo ma to ísť do ďalšej práce naplno. A posilnilo to aj ľudí okolo mňa. Treba žiť evanjelium, treba ho žiť naplno a netreba sa báť moci, lebo my sme pod vyššou mocou.“ 

problémy na vysokej škole

Následky ale pociťoval aj neskôr. Štúdiá na vysokej škole v období vypočúvania tajnou políciou prerušil, oficiálne zo zdravotných dôvodov. Všetci však vedeli, o čo ide, pretože mnoho ľudí počúvalo vysielanie Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Ale keďže nebol vynesený ani žiaden rozsudok, nemuseli ho zo školy vyhodiť. Vrátil sa teda a piaty ročník si celkom pochvaľoval: „Mal som pocit, že sa mi nikdy lepšie neštudovalo. Na skúškach mi každý hovoril: ,Dajte rýchlo index, nech nie som ja ten, ktorý dostane príkaz vyhodiť vás zo školy.´ Ale na štátniciach som zažil zásah štátnej moci. Komisia nečakane vyhlásila, že som neurobil skúšku z marxizmu. Potom som sa dozvedel, že pani, ktorá mala tento predmet na starosti, dostala príkaz nepustiť ma cezeň. A aby to nebolo okaté, dali mi ešte jeden predmet, že som neprešiel. To bol ten najľahší, každý ho urobil na jednotku a ja som z neho vyletel. V septembri som ale štátnice urobil, keďže o opakovaní štátnic škola nedostala žiaden príkaz. Až pri ďalšom výsluchu som sa dozvedel, že na ŠtB boli presvedčení, že ma z vysokej školy vyhodili, ale nedosledovali, že štátnice sa dajú tiež opakovať.“

Po skončení vysokej školy robil Ján Vecan opravy a revízie plynových zariadení. Popri tom mohol misijne pracovať, pokračoval v organizovaní táborov. V roku 1992 začal pôsobiť v cirkvi ako diakon pre mládež a zúčastnil sa pri rozbehnutí mládežníckej organizácie Spoločenstvo evanjelickej mládeže. Dodnes stále spolupracuje s evanjelickou cirkvou najmä pri mládežníckych projektoch. Je ženatý, manželka je lekárka a spolu majú tri deti.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite