Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Reakcie čitateľov: AD Michal Novota: transsibírskou magistrálou

.tibor Ferko .spoločnosť

Reportáž nesporne dobre vystihuje atmosféru života v mestách a v spacích vagónoch počas putovania autora na Ďaleký východ. 

k presnosti poznatkov by som iba pripomenul, že naši legionári tiahli domov z tohto sveta kraja tou istou transsibírskou trasou po železnici ako on, či a  v akom rozsahu aj loďou, o tom sa málo vie. Ich presun domov organizovali M. R. Štefánik, ich priamym veliteľom bol generál Gajda, neskorší veliteľ československej armádnej posádky v Košiciach, kde do roku 1918 aj jeho pričinením stála socha Štefánika. Socha mala priamy pohľad na Námestie legionárov. Niet už po nich ani stopy, hoci československí legionári oslobodzovali Košice v druhom slede roku 1919, keď v čase Slovenskej republiky rád zabrali mesto na niekoľko týždňov vojská maďarskej armády. Námestiu už názov nevrátime, ale busty Štefánika a Masaryka, z nevhodného miesta v pozadí rušnej dopravnej križovatky, by mohli reinštalovať v parku na južnej strane Michalskej kaplnky, kde by sošné podoby našich významných dejateľov mohli byť verejnosti na očiach podobne, ako je to s pamätníkom osloboditeľov. Masaryk a Štefánik boli tiež osloboditelia. Sté výročie vzniku ČSR ponúka dôstojnú príležitosť na to, aby sa to stalo.

Autor píše: „Tu (vo Vladivostoku) za náhrobkami sovietskych námorníkov, trčí obelisk na pamiatku legionárov. Posledný – odtiaľto sa tí, čo to všetko prežili, nalodili na dlhú plavbu domov. O obelisk sa stará česká strana. Dlho nemohla, mesto bolo do roku 1992 hermeticky uzavreté.“ Spomínaný obelisk nestojí vo Vladivostoku „za náhrobkami sovietskych námorníkov“, ale na  verejnom cintoríne a, čuduj sa svete, prežil aj tvrdý režim brutálnych likvidácií a zákazov, pritom československí legionári nestáli na strane boľševickej revolúcie. Nie je presná ani autorova zmienka o tom, že „mesto bolo do roku 1992 hermeticky uzavreté“. Zákony o otváraní zavretých miest pochádzajú  síce z roku 1993, ale keby mal autor pravdu, nebol by som mohol roku 1989 fotografovať spomínaný pamätník, na ktorom je nápis: „Na věčnou paměť padlým Čechoslovákům / Vьчнaя пaмять нашим Чeхословаким/In memory of Czechoslovaks fallen in battle/ Zde ležíme my Čechoslováci padlí v boji za práva a svobodu. Večná stráž cti slávy svého národa“. 

Kým mesto Košice nebolo po vojne schopné reinštalovať sochu Štefánika na jej pôvodnom mieste, ani po roku 1989 postaviť novú sochu v zmienenom parku, hoci miesto bolo schválené a socha takmer dokončená, na Ďalekom východe si podnes možno uctiť na verejnom priestore  pamiatku Čechoslovákov padlých v boji proti boľševickej revolúcii. Tu i tam uplynulo odvtedy sto rokov.  

tibor Ferko, Košice

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite