sedel som na talianskej omši úplne na druhom konci Petrovho chrámu. Hoci som nerozumel reči, necítil som to ako prekážku. Prišiel som, aby som myslel na najbližších, čo okolo mňa náhle nie sú. Ale potom aj na tých doma, ktorí okolo mňa sú, vrátane Jeňa Kordu a Fera Mikloška, ktorí ma o to jemne požiadali. A ešte trochu na miestneho Františka a jeho boje s neláskou tu naokolo.

Potom mi z ničoho nič napadlo, že treba myslieť aj na tých druhých, tých, čo sú z iného tábora a cesta. Na myseľ mi prišiel premiér, minister vnútra a všetci tí ľudia v popredí i pozadí, ktorých konanie a kartel považujem za problém Slovenska. Bolo to veľmi ľahké, lebo v perspektíve chrámu sme všetci problém, všetci z iného tábora a cesta, a predsa prijatí.

Keď sa obrad skončil, otočil som sa s mobilom za odchádzajúcimi kňazmi, biskupmi a zopár kardinálmi. Hádal som, na akej strane asi stáli v hanebnej kauze Bezák. Šli spolu za roh, kde sa na nich rinul Štedrý deň.

Sviatok, čo patrí všetkým.