Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Allan Böhm: Slobodu som si nedal vziať za socializmu a nikto mi ju nezoberie ani za demokracie

.jana Teleki .denník N .spoločnosť

Pod vplyvom silnej mediálnej propagandy z osemdesiatych rokov bol som presvedčený, že kauza Cervanová bola úspešným záťahom vyšetrovateľov a súdov, ktorí sa na tú dobu statočne vysporiadali s komunistickými detičkami – usvedčenými vrahmi.

Allan Böhm: Slobodu som si nedal vziať za socializmu a nikto mi ju nezoberie ani za demokracie ANDREJ BÁN

vášho otca právnická a aj laická verejnosť dlhodobo vnímala  ako právnika, ktorý v osemdesiatych rokoch zastupoval disidentov a katolíckych aktivistov. V posledných rokoch médiá  niekoľkokrát zverejnili informáciu, že Váš otec bol obhajcom Nitranov.

Môj otec prišiel do kontaktu s kauzou Cervanová veľmi okrajovo v roku 1978, keď ho  podplukovník Cervan požiadal o zastupovanie v rozvodovom konaní  so svojou manželkou.  Pani Cervanová počas rozvodu svojmu manželovi kadečo vytýkala, okrem iného aj vo vzťahu k tomu, čo sa stalo v roku 1976 ich dcére. Pokiaľ chce niekto zistiť, čo sa v tej dobe dialo v rodine Cervanových, z rozvodového spisu sa to zrejme dozvie. To bola jediná vec, kde môj otec prišiel pred  rokom  1990 do styku s kauzou Cervanová.

takže nezastupoval  Nitranov v tej veci...

Nie, nikdy. S kauzou Ľudmily Cervanovej nemal nikdy nič spoločné. Kauzu poznal v rokoch 1981 – 1983 tak ako aj ja, v tej dobe študent práva, a ako milióny občanov z informácií zverejnených v tlači, čiže zobral na vedomie, že boli usvedčení siedmi páchatelia z lepších komunistických rodín z Nitry a tí boli potrestaní vysokými trestami odňatia slobody. Takáto rana do vlastných radov od komunistického režimu bola naozaj presvedčivá a u nezainteresovaných ľudí, hoci s právnym vzdelaním, tento trestný prípad nevzbudzoval žiadne pochybnosti. Veď prečo by totalitná moc odsúdila, ak by bola pochybnosť o ich vine.

vo verejnosti rezonuje informácia, že neúspešný obhajca Nitranov v osemdesiatych rokoch si riešil vlastnú prehru ako federálny generálny prokurátor... 

Až v druhej polovici 90 rokov, keď už prebiehal obnovený proces odhaľujúci obludnosť krutého a nezákonného vyšetrovania kauzy  Cervanová v rokoch 1978 – 1981, sa začali šíriť informácie, že vyšetrovanie a súdny proces  s Nitranmi za socializmu bol zákonný a obnova tohto procesu bola len iniciatíva môjho otca, ktorý za totality v kauze Cervanová obvinených obhajoval. A pretože bol neúspešný, svoju boľačku, či neúspech si riešil ako federálny generálny prokurátor podaním sťažnosti pre porušenie zákona. Skupina ľudí, ktorá sa  podieľala na nezákonnostiach vyšetrovania kauzy Cervanová za totality, kŕmi týmto totálne vymysleným klamstvom verejnosť do dnešného dňa. A k nej sa naposledy pripojil aj najatý obhajca vykonštruovanej kauzy Cervanová, spisovateľ  a exsiskár Toth, ktorý toto klamstvo v decembri 2015 verejne ohlasoval v televízii pri prezentácii svojho knižného dielka. Akú veľkú moc má podstrčené klamstvo spochybňujúce konanie slušných ľudí nakoniec dokázal aj minister vnútra Kaliňák, ktorý do tej istej televízie pri tej istej príležitosti toto klamstvo takisto odrapotal. Minister Slovenskej republiky, ktorý podľa môjho názoru nemá ani tušenia o vyšetrovaní kauzy Cervanová, mal potrebu verejne prezentovať práve toto dômyselne vyfabrikované a jemu podhodené klamstvo.

Keď sa môj otec stal generálnym prokurátorom, inicioval desiatky, stovky, možno tisíce rôznych prešetrení politických aj iných vecí, pretože nastúpil na generálnu prokuratúru v čase (január 1990), keď sa množstvo totalitnou svojvôľou postihnutých občanov sťažovalo generálnemu prokurátorovi so všetkými svojimi  neprávosťami a skrivodlivosťou, ktorá sa na nich páchala za štyridsať rokov komunizmu a žiadali odčinenie krívd.

„Dobré, jasné, prehľadné, zrozumiteľné a najmä stabilné zákony sú základom dobre fungujúceho demokratického štátu. Ale ani tie samy osebe nezaručujú, že výkon štátnej moci bude zabezpečovať dobro, spravodlivosť a prosperitu pre celú spoločnosť.“

inicioval aj prešetrenie kauzy Cervanová?

Kauzu Cervanová mal na starosti nejaký pracovník generálnej prokuratúry, ktorý pri štúdiu trestného spisu prišiel k záverom, že je potrebné podať sťažnosť pre porušenie zákona, pretože zistil desiatky, možno stovky pochybení a nezákonností. Vážne neviem, či tú sťažnosť otec vôbec podpisoval. Denne odchádzali desiatky sťažností pre porušenie zákona, vrátane kauzy Cervanová,  na federálny najvyšší súd. Navyše, môj otec mi nikdy nereferoval, akú sťažnosť pre porušenie zákona v ten-ktorý deň podal.

po nástupe vášho otca na post generálneho prokurátora bol medzi prvými, ktorí museli odísť z generálnej prokuratúry,  JUDr. Valašík, žalobca v kauze Cervanová...  

Je pravdou, že krátko po nástupe môjho otca na generálnu prokuratúru sa vtedajší riaditeľ trestného odboru Milan Valašík porúčal z Generálnej prokuratúry Slovenskej (vtedy ešte socialistickej) republiky. Či  bol vyhodený alebo odišiel na vlastnú žiadosť, to skutočne neviem.

vyštudovali ste právo, hoci vaša rodina nemala u komunistov na ružiach ustlané...

Moja rodina u komunistov nebola dobre zapísaná, poznám komunizmus veľmi dobre a o tomto režime viem skutočne veľa... Otca vyhodili v päťdesiatom roku z vysokej školy, študoval právo, bol v druhom ročníku a patril k najlepším študentom. Viac ako pätnásť rokov čakal, až sa mu v období dubčekovského oteplenia podarilo právnickú fakultu dokončiť. Môj otec bol múdry a predvídavý človek, takže ma nechal aj so sestrou športovať a keďže sme ako športovci – reprezentanti splnili podmienky vtedajšej vyhlášky (dosiahnutie predpísaných športových výsledkov + štúdium s vyznamenaním na strednej škole), mohli sme bez prijímacích pohovorov študovať na hocijakej vysokej škole. Bola to racionálna kalkulácia, ako sa pri prijímacích pohovoroch vyhnúť kádrovaniu podľa triedneho pôvodu, podľa svetonázoru a ostatných totalitných kritérií. Nastúpil som bez prijímačiek na právo, takže otec nemusel  u súdruhov zabezpečovať moje prijatie na právnickú fakultu.

pár dní po revolúcii v 89  ste s Jánom Čarnogurským odišli pracovať  na úrad vlády do Prahy...

Začiatkom decembra 1989. Po 9 mesiacoch, keď som v priamom prenose videl, kam vysnívaná a po dlhých rokoch totalitného režimu získaná sloboda a demokracia reálne  smeruje, že sa tu robí akási hrubá čiara oddeľujúca totalitu od demokracie, čiara snažiaca sa prerušiť historickú pamäť a zabrániť vyvodeniu zodpovednosti za páchané zlo (alebo aspoň pomenovanie a jasné odsúdenie tohto zla), čiara, ktorá bráni poučiť sa z minulosti pri nastavovaní nových pravidiel, na ktorých sa začne budovať demokratický systém a právny štát, poďakoval  som sa za skúsenosť s najvyššou politikou, vrátil som sa do advokácie a začal žiť normálnym životom praktizujúceho advokáta. Vnútornú slobodu som si nedal vziať  ani za socializmu, nikto mi ju nezoberie ani za demokracie.  Pracoval som ako advokát  a registroval, čo sa v spoločnosti deje, kam sa uberá. Popri tom som jazdil po svete a rozhodoval krasokorčuliarske súťaže a šampionáty a riešil disciplinárne konania ako člen disciplinárneho senátu Medzinárodnej korčuliarskej únie v Lausanne. Nemal som najmenšiu chuť a nakoniec som ani necítil potrebu zapájať sa do politického diania. A navyše hranice kompromisu, pokiaľ ide o morálne zásady a konanie podľa všeobecne uznaných morálnych hodnôt u politikov, mám vymedzené dosť striktne, čo ma hendikepuje pri spolupráci s mnohými predstaviteľmi politických strán.

prvýkrát ste verejne zareagovali  práve  na ocenenie bývalého prokurátora Valašíka za celoživotný prínos advokácii.

Áno, vo vzťahu k slovenskej advokácii prvýkrát. Nemohol som mlčať, keď predstavitelia slobodnej advokácie, o ktorú sa svojím životom a pevnými postojmi pričinil aj môj otec, ocenili minulý rok za celoživotný prínos v advokácii práve Dr. Valašíka. Človeka, ktorý skoro polovicu svojho profesionálneho života pôsobil na najvyšších postoch totalitnej prokuratúry, ktorý ešte koncom novembra 1989, keď už dav skandoval na námestiach a komunistický režim sa rúcal,  držal vo väzbe advokáta, v súčasnosti svojho kolegu Dr. Jána Čarnogurského za to, že verejne o.i. „hanobil ČSSR ako totalitný štát, útočil proti ústavnému princípu vedúcej úlohy KSČ a hlásal nevyhnutnosť zániku komunizmu....“.  Prokurátora, ktorý si po odchode z prokuratúry a vstupe do advokácie (po zistení, že tu vlastne žiadna skutočná revolúcia nebola, ale došlo iba k priateľskému a formálnemu odovzdaniu politickej moci) vybudoval kariéru úspešného demokratického advokáta, hodného ocenenia za celoživotný prínos v advokácii. K takejto servilnosti zástupcov mojej profesijnej komory k bývalým predstaviteľom mocenských totalitných štruktúr viac ako 25 rokov po nežnej revolúcii som už mlčať nevydržal. Udivilo ma len, že k takémuto excesu advokátskej komory zostal mlčať práve Ján Čarnogurský. Aspoň nemám vedomosť, že by nejako reagoval.

v roku 1991 ste prevzali zastupovanie Františka Čermana odsúdeného v kauze Kocúr a spol.

Po mojom nástupe za advokátskeho koncipienta v roku 1984 bol mojím prvým školiteľom uznávaný trestný  advokát Dr. Vojtech  Rampášek, ktorému pre jeho skúsenosti, nesmierne ľudskú povahu a asi aj vek nikto nepovedal inak ako Tateno. S Dr. Rampáškom  som mal aj po mojich advokátskych skúškach v roku 1987 veľmi dobré kolegiálne vzťahy a bolo pre mňa cťou a ocenením, keď mi pri svojom odchode do dôchodku v roku 1991 postupne odovzdával svojich klientov, ktorých obhajobu už nemohol osobne dokončiť. Išlo zväčša o  dlhoročné a zložité trestné veci.

Keď v máji 1991 prišiel Tateno do mojej kancelárie s Ing. Čermanom, zostal  som zaskočený. Úprimne, do kauzy Cervanová sa mi príliš nechcelo ísť.  Nič som o nej nevedel,  a navyše sám som bol vtedy pod vplyvom silnej mediálnej propagandy z osemdesiatych rokov presvedčený, že kauza Cervanová bola úspešným záťahom vyšetrovateľov a súdov, ktorí sa na tú dobu statočne vysporiadali s komunistickými detičkami – usvedčenými vrahmi.

zaujala vás kauza zavraždenej študentky?

Obhajoba jedného z obžalovaných ma ničím neoslovovala, o kauze som mal iba informácie z komunistických médií, ale z úcty k doktorovi Rampáškovi som obhajobu prevzal.

Naštudoval som spis, absolvoval  desiatky rozhovorov so svojím klientom Ing. Čermanom, kde som s ním konfrontoval obsah spisu, doznávajúce výpovede niektorých obvinených, protirečivé dôkazy a časté zmeny vo výpovediach svedkov, postupne som sa vnáral do atmosféry sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov... Chýbali mi výpovede desiatok, možno stoviek očitých svedkov, ktorých vypočúvali v rokoch 1976-1977, avšak zápisnice z ich výsluchov v spise neboli, nachádzal som manipulácie pri zisťovaní skutkového stavu a  postupne mnou začalo nahlodávať podozrenie, či celé obvinenie siedmich Nitranov nebolo len jednou obrovskou konštrukciou policajných kriminalistov a vyšetrovateľov.

špecifikom kauzy či zaujímavosťou  je absencia vecného dôkazu...

Áno, v celej kauze neexistuje jediný vecný dôkaz, ktorý by preukazoval vinu Nitranov.  Celá vina Nitranov vždy stála a dodnes stojí iba na rozporuplných výpovediach niektorých obvinených a svedkov. Neexistujú odtlačky prstov, žiadne biologické stopy či zhodné DNA, máme tu len znalecký posudok o pitve z roku 1976, ktorý znalci po 5 rokoch priebežne upravovali podľa potreby vyšetrovateľov a nič viac. Jediným vecným dôkazom, ktorý však paradoxne preukazuje vykonštruovanie skutku a nevinu Nitranov, je autentický denník, ktorý si pri návšteve ČSSR písala jedna z Francúzok, ktoré v júli 1976 navštívili Ing. Čermana a strávili na Slovensku niekoľko dní. Táto Francúzka si deň po dni zapisovala svoje zážitky z návštevy bývalého východného bloku a tieto jej zápisky vinu Nitranov vyvracali. Jeden jediný vecný autentický dôkaz, a aj ten označili súdy za nedôveryhodný a sfalšovaný. Celé obvinenie Nitranov mi pripomína len akýsi Matrix vytvorený z vymyslených a prepojených predpokladov a tvrdení, ktorý do seba vtiahol niekým vytypovanú skupinu Nitranov, ktorí v situácii brutálneho psychického (a často aj fyzického) násilia nevedeli prelomiť hustú sieť lží a vnútených skutkových dejov a  dostať sa do reality, kde by sa posudzovali fakty a len fakty.

zmenilo naštudovanie spisu  Vaše predpoklady o vykonštruovanej kauze na presvedčenie? 

Každý advokát, pokiaľ je profesionál, sa časom naučí  vyhýbať sa posudzovaniu viny či neviny svojho klienta. Inak by sa asi zbláznil. To len médiá, filmoví tvorcovia a laická verejnosť sa domnievajú, že advokáti sa stotožňujú so svojimi klientmi a ich konaním. Často sa predsa stretávame s názorom, že pokiaľ niekto obhajuje vraha, schvaľuje jeho čin a podporuje vraždenie. Profesionálny advokát poskytuje svojmu klientovi pri obhajobe len právnu pomoc. Inými slovami advokát dohliada, aby jeho klientovi neboli upreté jeho zákonné práva a aby mal zaručený férový proces. Dobrý advokát poskytuje rovnako kvalitnú právnu pomoc klientovi bez ohľadu na to, čo si o vine, či nevine svojho klienta myslí. Nakoniec, skúseného advokáta často ani bytostne nezaujíma, či jeho klient skutok kladený mu za vinu spáchal alebo nie. Od toho je tu predsa súd. To súd musí hľadať pravdu a starostlivo vyhodnocovať všetky dôkazy.

K obhajobe Ing. Čermana som pristupoval štandardne. V rámci obnoveného súdneho konania som poukazoval na všetky zistené rozpory vo výpovediach, na úkony vyšetrovateľov vykonané v rozpore so zákonom, na nedôveryhodnosť skutkového deja popisujúceho skutok, ktorý bol môjmu klientovi kladený za vinu.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite