od tatranskej kalamity uplynulo v novembri trinásť rokov. Vietor, ktorý upozornil na zraniteľnosť prírody, prispel k tomu, že človek s pílou začal zasahovať aj tam, kde to predtým nerobil. Jedna z mála vecí, na ktorej sa zhodnú ochranári aj lesníci, teda obe strany aktuálneho sporu o slovenské lesy, je fakt, že bude aj ďalšia kalamita. To, ako pri nej postupovať, však nie je jasné, keďže súčasné pravidlá sú nepresne nastavené.
Len v Tatranskom národnom parku fungujú dve štátne organizácie s protichodným zámerom. Ak sa k tomu priráta komplikovanosť vlastníckych vzťahov, zložitá zonácia ochrany a záujmy drevárskych firiem, je prekvapivé, že sa vôbec o nejaké lesy ešte bojuje. Neexistuje ani jednoznačná odpovedať na otázku, či na Slovensku lesy miznú, alebo naopak, pribúdajú. Kým ochranári argumentujú najmä satelitnými snímkami, ktoré zachytávajú viditeľný úbytok plochy lesov, lesníci v objeme dreva problém nevidia. Paradox: aj jedni, aj druhí môžu mať pravdu.
ťažba rastie
Niet pochýb o tom, že ťažba dreva na Slovensku rastie, no podľa lesníkov sú dôvody objektívne a zohľadnené v plánoch ťažby. Tým prvým dôvodom je zníženie rubnej doby stromov, teda stromy už možno rúbať skôr. Napríklad pri buku klesla rubná doba zo stodvadsiatich rokov na stodesať, pri smreku dokonca niekde až o tridsať rokov. Listnaté stromy sa začínajú rúbať skôr preto, lebo sú technicky kvalitnejšie. Pri ihličnanoch je zas dôvodom predchádzanie veterným kalamitám, keďže práve umelé monokultúry smrekov sú náchylné na veterné smršte. Je výhodnejšie rúbať ich systematicky, nie nárazovo po kalamite. Pri opätovnej výsadbe sa už dnes do väčšej miery sleduje pôvodná skladba lesa.
Ďalším argumentom pre vyššiu intenzitu výrubu je nadmerné zastúpenie stromov s optimálnym vekom na ťažbu. V hre sú teda hneď dva faktory, ktoré prispievajú k nárastu ťažby: Dorástlo nadmerne veľa stromov určených na výrub a zároveň sa rozšíril potenciál ťažby, keďže sa znížila tzv. rubná doba.
Existuje ešte minimálne jeden dôvod, prečo sa ťaží viac dreva. Podľa Mariána Jasíka, lesníka a ochranára z občianskeho združenia Prales, sa teraz ťaží aj v ochranných lesoch, ktoré boli až do deväťdesiatych rokov takmer nedotknuté. Veľká časť z nich sa nachádza v najvyššie položených pohoriach, najmä národných parkoch. „Štát dal týmto územiam nejakú nálepku a ľudia – návštevníci a turisti – majú preto určité očakávania. Potom sú sklamaní, keď na týchto miestach vidia iba rozbahnené cesty a vyrúbané lesy. Jednoducho niečo, čo je ďaleko od ich predstavy prírody v národnom parku.“
Za všetkým môže byť neexistujúca zonácia, ktorá nielenže nie je dodnes jednoznačne určená, ale navyše každá zo strán sporu používa vlastný systém zón. Jednotlivé zóny sa pritom ani celkom neprekrývajú. Kým ochranári rozdeľujú lesy podľa stupňov ochrany od prvého po piaty, lesníci rozlišujú tri kategórie lesa. Hospodárske lesy, ktoré pokrývajú väčšinu zalesneného územia, sa nachádzajú aj v národných parkoch. Napríklad jednu pätinu rozlohy Nízkych Tatier a dokonca až 64 percent Muránskej planiny tvoria práve hospodárske lesy. Druhou kategóriou sú lesy osobitného určenia, ktoré majú zvláštny manažment a ich úlohou je vytvárať vhodné podmienky napríklad na ochranu vodárenských zdrojov, na rekreáciu alebo slúžia ako zvernice či bažantnice. Na rozdiel od hospodárskych lesov je na týchto územiach iná priorita ako ekonomická činnosť, teda ťažba. Poslednou je kategória ochranných lesov, kde by sa ťažba mala vykonávať v malom rozsahu a veľmi citlivo, tak, aby zostal dospelý les pokiaľ možno trvalo zachovaný. A práve o ochranné lesy teraz ide najviac. Podľa ochranárov sú totiž prvýkrát objektom intenzívnejšej ťažby, najmä z kalamitných dôvodov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.