Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Štefan Hríb: 11. september

.štefan Hríb .názory

Je to už dvadsať rokov, čo svet ochromila správa o páde Dvojičiek. Náš šéfredaktor Štefan Hríb sa v tento dátum každý rok vracia na miesto tragédie a každý rok o nej píše editoriál.

Štefan Hríb

dnes vám prinášame tri z týchto editoriálov. Po piatich, desiatich a pätnástich rokoch:

5 rokov (september 2006)

Keď sa to pred piatimi rokmi stalo, nemohol som tomu uveriť, aj keď som to videl v priamom prenose. Dvojičky boli príliš veľké, Amerika príliš silná a ten čin príliš diabolský, aby to bola pravda, ktorá by sa dala prijať ako správa, čo vyruší, ale po pár dňoch prebolí. Ale bola to pravda. Mnohí dokonca hovorili, že jedenásteho septembra 2001 sa náš svet, svet západnej civilizácie, navždy zmenil a že už nikdy nebude taký slobodný a pokojný ako dovtedy. 

Neviem, či mali pravdu. Nikdy – ani po porážke fašizmu, ani po páde komunizmu – sme predsa neboli až takí úplne slobodní a až takí úplne pokojní. A s nádejou tipujem, že táto výnimočná civilizácia nebola pred piatimi rokmi až natoľko krehká a zoslabnutá, aby ju podlomil ten strašný, podlý, zbabelý, no predsa len ohraničený úder. Čosi sa však tým útokom zmenilo. 

V prvom rade – už v ten tragický deň sme si overili, že sme ešte nestratili súcit a schopnosť urobiť niečo pre druhých aj za cenu ohrozenia vlastného života. Konanie stoviek newyorských hasičov, policajtov a záchranárov, ktorí úplne samozrejme bežali tam hore, priamo do dvoch horiacich veží, mnohí na istú smrť, aby len minimálne zvýšili šancu na záchranu neznámych ľudí, bolo potvrdením, že ochota obetovať sa je ešte stále súčasťou Západu. A zúčastnený smútok, ktorý vtedy prebehol celým euroatlantickým priestorom – aj tým, ktorý už Ameriku neznáša – bol potvrdením, že sme ešte nestratili dušu. 

„Zúčastnený smútok, ktorý vtedy prebehol celým euroatlantickým priestorom, bol potvrdením, že sme ešte nestratili dušu. “

V čase víťazného pochodu nášho cynizmu to bola najlepšia správa tých rokov. To, čo prišlo ako odpoveď na „nine eleven“ o týždne, mesiace a roky neskôr – zásah v Afganistane, vojna v Iraku a ťaženie proti teroristom kdekoľvek – ukázalo, že sme ešte schopní akcie, že ešte vieme ukázať nepriateľom slobody svoju silu, že ešte nie sme „neveriace psy“, o ktorých opovržlivo hovorí Bin Ládinova družina, že tá mľandravá, skazená, hedonistická civilizácia, neschopná postaviť sa už ani na spravodlivú obranu svojich predností, akú v nás teroristi chceli vidieť, je ešte len ich snom. To bola najdôležitejšia správa tých rokov. 

Ale ukázalo sa aj to, že medzi najbližšími, medzi Amerikou a Európou, je už nepríjemná trhlina. To bol najnebezpečnejší objav tých piatich rokov. Abú Grajb zasa zakričalo, že aj my sme schopní zverstiev na ľuďoch, a tá karikatúra k tomu doplnila, že ani my občas nemáme základnú úctu pred prorokom a najhlbším cítením iných. To boli najsmutnejšie objavy tých rokov. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite