Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

11. september

.štefan Hríb .spoločnosť

Je to už šestnásť rokov, čo svet ochromila správa o páde Dvojičiek. Náš šéfredaktor Štefan Hríb sa v tento dátum každý rok vracia na miesto tragédie a každý rok o nej píše aj editoriál.

11. september David Karp/AP Photo/SITA

dnes vám prinášame tri z týchto editoriálov. Po piatich, desiatich a pätnástich rokoch:

5 rokov (september 2006)

Keď sa to pred piatimi rokmi stalo, nemohol som tomu uveriť, aj keď som to videl v priamom prenose. Dvojičky boli príliš veľké, Amerika príliš silná a ten čin príliš diabolský, aby to bola pravda, ktorá by sa dala prijať ako správa, čo vyruší, ale po pár dňoch prebolí. Ale bola to pravda. Mnohí dokonca hovorili, že jedenásteho septembra 2001 sa náš svet, svet západnej civilizácie, navždy zmenil a že už nikdy nebude taký slobodný a pokojný ako dovtedy. 

Neviem, či mali pravdu. Nikdy – ani po porážke fašizmu, ani po páde komunizmu – sme predsa neboli až takí úplne slobodní a až takí úplne pokojní. A s nádejou tipujem, že táto výnimočná civilizácia nebola pred piatimi rokmi až natoľko krehká a zoslabnutá, aby ju podlomil ten strašný, podlý, zbabelý, no predsa len ohraničený úder. Čosi sa však tým útokom zmenilo. 

V prvom rade – už v ten tragický deň sme si overili, že sme ešte nestratili súcit a schopnosť urobiť niečo pre druhých aj za cenu ohrozenia vlastného života. Konanie stoviek newyorských hasičov, policajtov a záchranárov, ktorí úplne samozrejme bežali tam hore, priamo do dvoch horiacich veží, mnohí na istú smrť, aby len minimálne zvýšili šancu na záchranu neznámych ľudí, bolo potvrdením, že ochota obetovať sa je ešte stále súčasťou Západu. A zúčastnený smútok, ktorý vtedy prebehol celým euroatlantickým priestorom – aj tým, ktorý už Ameriku neznáša – bol potvrdením, že sme ešte nestratili dušu. 

„Zúčastnený smútok, ktorý vtedy prebehol celým euroatlantickým priestorom, bol potvrdením, že sme ešte nestratili dušu. “

V čase víťazného pochodu nášho cynizmu to bola najlepšia správa tých rokov. To, čo prišlo ako odpoveď na „nine eleven“ o týždne, mesiace a roky neskôr – zásah v Afganistane, vojna v Iraku a ťaženie proti teroristom kdekoľvek – ukázalo, že sme ešte schopní akcie, že ešte vieme ukázať nepriateľom slobody svoju silu, že ešte nie sme „neveriace psy“, o ktorých opovržlivo hovorí Bin Ládinova družina, že tá mľandravá, skazená, hedonistická civilizácia, neschopná postaviť sa už ani na spravodlivú obranu svojich predností, akú v nás teroristi chceli vidieť, je ešte len ich snom. To bola najdôležitejšia správa tých rokov. 

Ale ukázalo sa aj to, že medzi najbližšími, medzi Amerikou a Európou, je už nepríjemná trhlina. To bol najnebezpečnejší objav tých piatich rokov. Abú Grajb zasa zakričalo, že aj my sme schopní zverstiev na ľuďoch, a tá karikatúra k tomu doplnila, že ani my občas nemáme základnú úctu pred prorokom a najhlbším cítením iných. To boli najsmutnejšie objavy tých rokov. 

Napokon, ani za päť rokov sme nenašli Husajnove zbrane hromadného ničenia, hoci sme na začiatku sebaisto tvrdili, že o nich vieme. To bol iste najstrašnejší omyl tých rokov. 

Jedenásteho septembra 2001 prišli o život tisíce nevinných ľudí a svet Západu zazrel tú podobu pekla, ktorú mu chystajú architekti svetového kalifátu. Ani po piatich rokoch však nie je náš svet úplne iný. Len o pekle, aj o tom v nás, trochu viac vieme. 

10 rokov (september 2011)

Keď mi 11. septembra 2001 zavolal Tomáš Zálešák, že do Dvojičiek asi práve narazilo malé výletné lietadlo, bavil som sa nad nešikovnosťou pilota. Lenže pilot trafil presne.

Strecha jednej z Dvojičiek bola mojím najobľúbenejším miestom v New Yorku. Tam som sa s Big Apple vždy zvítal aj rozlúčil. Veľká zlá káva, čerstvý muffin, vtipkovanie s personálom baru na 108. poschodí a prechádzka po terase, z ktorej sa letiace helikoptéry tam dolu zdali ako modelárske hračky, boli pre mňa rituálom slobody. Aj preto som nedýchal, keď som v živom prenose videl obe mohutné veže padať. Dvojičky predsa nemôžu padnúť, na to sú príliš veľké, príliš dôležité a príliš symbolické. Too big to fail, hovoril som si, hoci sa už menili na prach, čo zahalil ranný Manhattan.

Až postupne mi všetko dochádzalo. Zničiť súčasne panorámu New Yorku, srdce finančného sveta a symbol Západu nemohol hocikto. Ešte jasnejšie to bolo po správe o paralelnom útoku na Pentagón. Pri rýchlom telefonáte s Danom Bútorom sme kandidátov zúžili na Čínu a Bin Ládina. A položili sme si jedinú otázku: Začala sa práve ďalšia svetová vojna?

Od odpovede na túto otázku závisí až dodnes takmer všetko: pohľad na oprávnenosť vojny v Afganistane, ale aj v Iraku, celkové hodnotenie Georgea Busha, rozpočty štátov NATO na obranu aj rozdielny prístup Ameriky a Európy k terorizmu. Lebo, ak sa 11. septembra 2001 udial iba izolovaný, hoci spektakulárny teroristický čin, potom bola reakcia Ameriky a Veľkej Británie prehnaná, veľmocenská a účelová. Ale ak išlo o začiatok dlhodobej a premyslenej stratégie radikálneho islamu, potom sa Bush a Blair pri všetkých svojich chybách ukázali ako najzodpovednejší politici Západu.

Poviem to priamo: Bush a Blair sa nielenže nemýlili pri odhade toho, čo znamenal 11. september 2011, oni navyše ukázali nepriateľom slobody, že Západ je nielen konzum a úpadková kultúra, ale stále ešte aj schopnosť brániť vlastné hodnoty, najmä slobodu, s nasadením života.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite