na Slovensku ste známy svojím postojom ku komunizmu a odporom voči jeho symbolom. Celý život bojujete za slobodu. Čo pre vás znamená?

Pre mňa je sloboda bytostne to najvzácnejšie, najdrahšie a jednoducho všetky tie naj, naj, naj by som tomu dal. Sloboda je pre mňa všetkým. Tým sa začína aj stvorenie sveta. Človek získa tú veľmi krásnu vec, akou je slobodná vôľa. V každej chvíli, v každom okamihu, aj pri tomto rozhovore sa môžem rozhodnúť, ako budem konať, ako budem rozprávať, ako budem myslieť. To je ten najpodstatnejší základ ľudského bytia. Napríklad Válek, ktorý bol v minulom režime ministrom kultúry, bol boľševik, krutý človek, ale geniálny básnik. Ja stále tvrdím, že mieru talentu nevieme ovplyvniť. Ale rozhodnúť sa k dobru, láske, negatívnym veciam, to dokážeme v každej sekunde. Pre mňa je symbolom slobody Kristus na kríži.

máte židovské korene, napriek tomu je pre vás symbolom slobody Kristus. Vnímate svoju slobodu cez náboženstvo ako dar od Boha? Dokáže byť človek naozaj slobodný? 

Svoju slobodu vnímam cez kresťanstvo. Bol som, samozrejme, aj pokrstený ako evanjelik a pochádzam z takej rodiny, kde otec bol nepraktizujúci Žid, mama bola luteránka. Najviac ma však ovplyvnila babka, neskutočne silno veriaca evanjelička, svojím hrdinským morálnym postojom či už počas slovenského fašistického štátu, alebo aj počas komunizmu. Filozoficky mi je najbližšia myšlienka Dalajlámu, ktorý hovorí, že na prvom mieste ako národ sme ľudia, až potom sme kresťania, buddhisti, ateisti, pravoslávni, moslimovia atď. Ale prvotnou myšlienkou je, že som človek a Boh je jeden pre všetkých ľudí a styčné body sa nájdu aj v kresťanstve aj v islame či v buddhizme. S Dalajlámom si dobre rozumel aj pápež Ján Pavol II., ich metafory o spasení a nirváne boli v konvergencii a symbióze.

vaši kritici vám často vyčítajú, že svojím konaním zasahujete do slobody iných. Vytýkajú vám, že bojujete proti komunizmu negatívne. Do akej miery si myslíte, že zasahujete do slobody iných ľudí ničením pomníkov, napríklad Vasila Biľaka alebo strhávaním symbolov komunizmu, akými sú hviezdy a kosáky s kladivami?  

Samozrejme, s tými názormi sa stretávam. So slušne vyartikulovanými, aj s vulgárnymi až agresívnymi.  Dokonca so záujmom o likvidáciu môjho života. Viem si predstaviť, ako by sa títo ľudia zachovali počas vojnového slovenského štátu alebo v nastupujúcom zločineckom boľševickom režime. Či by boli v odboji alebo by tvrdili „my sme pacifisti a skrývajme sa“, pretože vtedy išlo o život. Čiže, keď niekto obhajuje symboly zločineckej ideológie, či už hákové kríže, kosáky a kladivá alebo busty čelných predstaviteľov komunizmu, tak vlastne obhajuje zločinecký režim. Biľak bol veľmi krutým komunistom a likvidoval gréckokatolícku cirkev. Podľa Frolíka to bol on, kto posielal kňazov do PTP táborov, bol najaktívnejším vo Východoslovenskom kraji v likvidácii cirkvi, kláštorov atď. Preto vlastne dávať do verejného priestoru bustu zločinca je výsmech slobody, urážka slobody, je to urážka citlivosti, slušnosti a hlavne obetí, ktoré prišli o život.

fedor Gál vraví o generačnom prenose obdivovateľov totalitných režimov z rodičov na deti. Prečo ľudia stále oslavujú totalitu a  zločincov bustami a pamätnými tabuľami? Napríklad vo Svidníku bola zorganizovaná pamätná spomienka na Vasila Biľaka, kde mu ľudia ďakovali za vybudovanie mesta a skultúrnenie kraja.  

To je veľmi komplikovaný problém. Tých momentov, pre ktoré sa rozhodnú oslavovať slovenský vojnový štát, komunizmus, Stalina alebo Gottwalda, je veľmi veľa.