je sparná júnová noc, predvečer vysvedčení. Z našej modrej rapidky sa zo zadných sedadiel ozývajú nadšené výkriky: „Oh my people! Bratislava, I love you!" Práve prechádzame ponad Dunaj cez Most SNP, nad nami sa vyníma osvetlený Bratislavský hrad a moji traja žiaci sa ma v návale eufórie pýtajú, či tam hore býva pán prezident. Nie, ale už o chvíľu okolo Prezidentského paláca pôjdeme, vravím im a v spätnom zrkadle sledujem ich tváre naplnené šťastím a radosťou, osvetlené žiarou mihajúcich sa pouličných lámp.
„Na tento deň nikdy nezabudneme", zaznieva zozadu unisono. Dávam žiakom zapravdu a postupne opúšťame Bratislavu a vchádzame na diaľnicu. Pred nami je štvorhodinová cesta do Markušoviec, odkiaľ sme v ten istý deň ráno vyrazili, aby sme v jednom z bratislavských kníhkupectiev pokrstili knihu Môj príbeh, na ktorej sme makali celý školský rok.
Ľudka, Veronika a Ľubo v Bratislave ešte nikdy neboli. Vlastne, až doteraz neboli ďalej, ako v Spišskej Novej Vsi, ktorá je od Markušoviec, obce v ktorej prežili svojich dvanásť detských rokov, vzdialená sotva päť kilometrov. Nečudo, že ich návšteva hlavného mesta tak dostala. No neboli to mosty ponad Dunaj, hrad, električky, veľké nákupné centrá ani čulý ruch v uliciach, čo spravilo ich spomienku nezabudnuteľnou- to všetko len dotváralo kulisu k niečomu omnoho podstatnejšiemu: moji žiaci sa prišli podeliť o svoj príbeh.
Peter Orvoš a Ján BelákĽudka, Veronika a Ľubo v Bratislave ešte nikdy neboli.
Dobrý príbeh sa zväčša rodí v momente, o ktorom si vzápätí poviete, že to nemohla byť náhoda. Začiatkom školského roka som prevzal školskú knižnicu a premýšľajúc nad tým, ako zavŕšiť svoje dvojročné pôsobenie na škole, zazrel som detskú knižku O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.