Sestrička: So smrťou troch až štyroch detí denne sa nezmierite

Na Námestí SNP v Bratislave je tento týždeň poľná nemocnica. Lekári bez hraníc na putovnej výstave ukazujú, v akých podmienkach pracujú lekári v krajinách zmietaných vojnovými konfliktmi, epidémiami či živelnými katastrofami. O podvýžive v jednom stane hovorí zdravotná sestra Jitka Kosíková, ktorá vlani na lodi v Stredozemnom mori pomáhala utečencom. 

Na prvej misii s Lekármi bez hraníc ste boli v Afganistane. Lekári bez hraníc vás predtým pripravujú. Bolo niečo, na čo ste pripravená neboli?

Mala som na starosti detské oddelenie nemocnice. Rodičia chodili s deťmi do nemocnice veľmi neskoro, vo vážnom stave. Nebola som pripravená na takú vysokú úmrtnosť. Začiatok bol veľmi ťažký. S tým sa človek nevie zmieriť. Ale bol to dôvod nemocnicu zlepšovať, čo sa nám podarilo; keď som odchádzala, bola už úmrtnosť nižšia. Na projektoch najímame miestnych ľudí. Sú to sestry, niektoré prešli vzdelávaním, iné nie. Výsledky tak závisia aj od toho, koľko ich dokážeme naučiť, aby sa vedeli starať o pacienta, rozpoznali, že dieťa je v kritickom stave a čo majú robiť. Veľmi sa snažili, chceli čo najviac informácií. Na hodinách sme preberali témy a potom som im nosila testy, či si niečo pamätajú. A keď niekto na teste nebol, tak za mnou prišiel, či by som mu ho mohla dať, lebo si chce skúsiť, koľko sa naučil. To som inde nezažila. A to zlepšenie tam bolo vidieť.

Aká bola úmrtnosť, keď ste prišli?

16 percent na detskom oddelení, čo pri počte pacientov boli tri alebo štyri úmrtia za deň.

Jitka Kosíková (40)

Zdravotná sestra, ktorá bola s Lekármi bez hraníc na misiách v Bangladéši, Južnom Sudáne, Jordánsku, dvakrát v Afganistane a vlani v Stredozemnom mori, kde pomáhala utečencom. Keď nie je na misii, pracuje v Prahe v hospici Cesta domů. Pracovala aj v Británii a v Saudskej Arábii. Vyštudovala bakalára v Edinburghu, teraz študuje magistra v Prahe.

Ako ste to dokázali spracovať?

Plakala som. Hovorila som o tom s kolegami. Vymýšľala som, ako to mám zlepšiť, čo ich ešte mám naučiť. A čo urobiť pre to, aby tam rodiny chodili skôr.

 

Pre mnohých ľudí, ktorí sa z misií vracajú, je prvý šok, keď na misiu prídu, a druhý, keď sa z nej vrátia. Aké bolo pre vás vrátiť sa domov?

Ja som si to vo väčšom zažila, asi ešte skôr, keď som skoro tri roky bola preč. Ale mám to vždy, aj keď sa vraciam z misie. Snažíte sa začleniť a čím dlhšie ste preč, tým je to ťažšie, lebo strácate kontakt s dianím. S rodinou a priateľmi ste v kontakte cez e-maily či Skype, ale kontakt je slabší, ako keby ste boli doma. Nemám kapacitu sledovať, čo sa u nás doma rieši. Keď sa vrátim, kamaráti poznajú nejakú pesničku, ktorú som nikdy nepočula a tu je to hit, ktorý sa hrá pol roka. Sú to maličkosti, ale človek má pocit, že je mimo.

Boli ste na šiestich misiách, je to už po prvej skúsenosti podobné, alebo je niektorá, ktorá sa vymykala?

Úplne iná bola posledná, vlaňajšia misia, keď som bola na lodi v Stredozemnom mori. Je to úplne iné prostredie. Nikdy som si nemyslela, že budem robiť zdravotnú sestru na mori.

Ako to tam vyzeralo?

Robili sme záchranné akcie na mori. Ľudia necestujú pár hodín, ich cesta začína doma, možno  pol roka predtým, rok. To si bežne neuvedomíte. Majú za sebou silné príbehy a nie sú pekné. Nik z nás by to nechcel prežiť. Padnú do rúk prevádzačov omnoho skôr, ako ich posadia na čln. K tým ľuďom sme sa dostali na konci ich cesty. Na mori je to ťažké. Nevedela som si predtým celkom predstaviť, aký veľký stres, strach na tej vode môže panovať. A aké je to veľmi nebezpečné, keď stačí okamih a 150 ľudí je vo vode a začnú sa okamžite topiť.

V strednej Európe je proti utečencom odpor. Mnohí politici vytvorili obraz, že ide o mladých mužov, možno teroristov, ktorí idú za lepšími ekonomickými podmienkami. Ako ste tých ľudí videli vy?

Utečenecká kríza neskončila. Možno v Európe, ale na svete je ľudí, ktorí museli odísť zo svojich domovov, každým dňom stále viac. Je to necelých 64 miliónov ľudí, čo je obrovské množstvo. Veľmi veľa ľudí ostáva vo svojej krajine, len sa presunú inde a musia opustiť svoje domovy. Dúfajú, že sa vrátia. Alebo sú v krajinách, ktoré sú najbližšie. Ľudia, ktorí sa vydali cez more, sa rozhodujú na základe nejakých informácií. A mohlo to byť aj na základe skreslených informácií o Európe, ktoré im niekto dal, napríklad pašeráci. Oni iné informácie nemajú. Keď sa pozriete na naše filmy a médiá, tak ukazujú, že si žijeme dobre a kto by sa nechcel mať dobre? Veď aj my chodíme do zahraničia, aby sme sa mali lepšie a zarábali sme peniaze.

Ako ste vnímali ten silný odpor proti utečencom?

Bola som vtedy aj v Česku. Mala som pocit, že tu nekomunikujeme, všetko riešime na poslednú chvíľu. Rieši sa, že sa niekde postaví plot, to však nerieši príčiny. Ak postavíte plot a nebudete sa pozerať, čo sa za ním deje, to nie je riešenie. Stále sú to ľudia, ako my.

Ako dlho ste boli na lodi?

Tri mesiace. Bola to kratšia misia, ale je to intenzívnejšie, lebo ste na lodi 24 hodín. Niekedy sme mali deň alebo pár hodín voľna, ale väčšinou sme boli celý čas na lodi.

Morskú chorobu teda nemáte, keď ste to zvládli.

Mne našťastie nič nebolo.

Obmedzený priestor však nebýva len na lodi, na misiách môžu lekári či sestry často žiť len v táboroch a z bezpečnostných dôvodov nemôžu vychádzať von do prírody či do dediny. Boli ste aj vy na takýchto misiách?

Na niektorých to tak je. Ak sa to dá, chodím do dedín, aj keď idete len okolo nemocnice, je to relax. Môžete vidieť, ako ľudia žijú, ako varia, kde berú vodu, aké majú domy. Keď ste v obmedzenom priestore, tak si musíte nájsť niečo, čo budete robiť, aby ste sa nezbláznili.

Čo ste robili vy?

Rada varím, tak som varila pre náš tím. V Afganistane som na záhrade vymaľovala celú jednu stenu, kúpili mi na trhu farby.

Najizolovanejší ste boli v Afganistane?

Áno. Tam sme nemohli opustiť ubytovanie alebo nemocnicu. Aj v Južnom Sudáne sme boli uzavretí. Keď som tam bola, bol relatívne pokoj, tak som sa mohla pohybovať po dedine, ale nie sama. V dedinách sme zisťovali, koľko ľudí tam žije a odkiaľ majú vodu. Chodila som s kolegami, ktorí ma sprevádzali a bol s nami starešina alebo administrátor dediny, to boli naši sprievodcovia.

Ako tam ľudia žijú?

Vždy som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli ústretoví a rozdelili by sa s vami aj o posledný kúsok chleba či kaše. Dali by vám čaj, keď ho majú málo, a ešte vám ho osladia, aj keď šetria cukrom. Sú veľmi pohostinní. Aj keď sú chudobní, nemusia byť nešťastní a vedia sa smiať, deti sa hrajú, s čím môžu. Robia si figúrky z hliny. Utvrdilo ma to v tom, že aj keď tí ľudia nič nemajú a sú chorí, tak v živote majú veľa radosti, čo aj počuť, keď sa večer z dediny ozýva smiech a spev.

Mali ste to ako žena ťažšie? Rešpektovali vás?

Nemala som pocit, že by ma nerešpektovali, rešpekt bol vzájomný. Ale človek to musí ukázať, lebo vy tam idete ako hosť, nie ako človek, ktorý má právo tam byť a bývať.

V poľnej nemocnici v Bratislave máte na starosti stan, kde vysvetľujete podvýživu. Stretávali ste sa s ňou na misiách často?

Bola na každej misii, ale nebola to najčastejšia komplikácia, ktorou deti trpeli. Záviselo to aj od ročného obdobia. Podvýživa má dve formy. Jedna, keď je dieťa veľmi chudé, a potom sú to deti, ktorým chýbajú bielkoviny a majú veľké opuchy. Vyzerajú ako pekné bucľaté deti, ale pod kožou a vo svaloch majú veľa vody. Je to skrytá forma podvýživy. Tieto deti sú často na tom horšie ako vychudnuté. Ťažšie sa tento typ podvýživy lieči, trvá to dlhšie, musia sa hospitalizovať. Dávame im vitamíny, liečime aj iné ochorenia a po troch mesiacoch by mali byť na správnej váhe, ale často k tomu stačí omnoho menej času.

Nevracajú sa?

Niekedy áno. Pri takzvanom „hungry gap“ rodiny síce zasadia, no kým úroda dorastie, minú sa im zásoby z minulého roku a mesiac alebo dva nemajú dosť jedla a sú závislí od pomoci. Na niektorých miestach zasa zasadia úrodu, ale kvôli konfliktu musia odísť. Niektoré rodiny majú veľa detí. Niektoré sú podvyživené, lebo ich matka prestane dojčiť. Majú okolo dvoch rokov, nevedia si zabezpečiť jedlo, ale majú mladšieho súrodenca, ktorého matka uprednostní a začne dojčiť jeho. Tak je stále závislý od dospelých alebo starších súrodencov. Napríklad v Bangladéši práve starší súrodenci, ktorí majú šesť či osem, chodia s mladšími do nemocnice, lebo rodičia celý deň pracujú.

Čo vás motivuje chodiť na misie?

Veľmi ma baví odovzdávať informácie. Mám za sebou výsledky, ktoré sú viditeľnejšie ako v Česku. Aj profesionálne je to zaujímavé, dostala som sa k veciam, ku ktorým by som sa u nás nedostala – mala som na starosti oddelenie, bola som na misiách, kde som mala na starosti celú zdravotnícku stránku kliniky.

Keď nie ste na misii, kde pracujete?

Keď som odišla prvýkrát, dali mi v nemocnici neplatené voľno. Aj vďaka menu Lekárov bez hraníc. Po druhej či tretej misii som sa rozhodla, že dám výpoveď, lebo misia už bola dlhá a pre nemocnicu nie je jednoduché, keď má ich zamestnanec 9 mesiacov až rok neplatené voľno. Teraz, keď ostávam v Česku na dlhšie, tak si vždy hľadám prácu, čo nie je v súčasnosti pre zdravotnú sestru nič zložité.

A  kde ste teraz?

Pracujem pre domáci hospic v Prahe, kde začíname detskú paliatívnu starostlivosť. Človek sa tam nestará len o pacienta, ale o celú rodinu, čo robíme aj na misiách, kde je s tým spojené aj vzdelávanie – od hygieny až po liečbu. Človek sa potom dozvie, prečo sa matka nemôže o deti starať, prečo prišla do nemocnice tak neskoro. Je to na inej úrovni, človek rieši iné veci, ale je to veľmi podobné. Nie je tam len pacient, ale celá rodina, čo je pre mňa veľmi zaujímavé.

Starostlivosť o umierajúcich je u nás často zanedbávaná, nie je dosť miest a podpory. Ako je to v Česku?

U nás je to odbor, ktorý sa rozvíja. Rokuje sa o tom, aby hospice a starostlivosť v nich boli preplácané zdravotnými poisťovňami. Je to aktuálna téma. Trochu sa to posúva dopredu. Stále viac lekárov a sestier sa tým zaoberá. Nie je to úplne zanedbávané, ale mohli by sme na tom byť oveľa lepšie. Vo Veľkej Británii je veľká tradícia starania sa o človeka, ktorý umiera alebo je starý. Človek v Británii má lepšiu starostlivosť a aj jeho rodina má väčšiu podporu.

Je to veľmi náročná práca.

Staráme sa o všetkých, o starých aj o deti. Deti sú skupina, pri ktorej sa ťažko hovorí. Je to veľmi ťažké najmä pre rodičov. Je tam zmierenie, prijatie, hnev – pocitov je veľa a prežívame to všetko s nimi. Ako profesionáli sa snažíme rodinu všetkým sprevádzať dôstojne a s tým, aby sa mali na koho obrátiť. Ale aj pre nás je to ťažká téma. Prekvapilo ma, že tým, koľko je tam bolesti a utrpenia, sa to na druhej strane vyváži množstvom lásky, otvorenosti aj humoru.

Je iný vzťah medzi lekármi a sestrami na misiách a v nemocniciach v Česku?

Asi áno. Na misiách sme viac kolegovia. Na misiách sa dostávam do vedúcich pozícií, a sestra tam môže byť aj nadriadená lekárovi, aj keď je to stále v rámci tímu. Ale ten tím tam funguje inak ako v nemocniciach v Česku.

Lepšie?

Myslím, že áno. Je to o komunikácii. Ľudia musia byť ochotní spolu hovoriť. Nie je tam taká silná hierarchia. Sestry, ktoré chcú mať viac zodpovednosti a kompetencií, sa môžu uplatniť a rešpekt medzi sestrami a lekármi je iný. Nemôžem povedať či väčší alebo menší, ale funguje to inak ako u nás. Cieľom je pacient, viac sa rozprávame, odovzdávame si informácie.

Nebolo potom ťažké vrátiť sa do českej nemocnice a opäť fungovať v takej silnej hierarchii?

Pracovne je to asi najťažšia vec. Vidíte, že to môže fungovať inak a všetkým je v práci dobre, a vidíte, čo by sa dalo urobiť inak, ale nedá sa to, lebo sú tu tradície a nedá sa to ani kvôli ľuďom, a to nemyslím len lekárov, ale aj sestry. Príde mi to ľúto a ťažko sa vracia.

Ešte plánujete ísť na misiu?

Plánujem. V lete chcem ísť, ale ešte neviem kam. A dúfam, že nebude posledná.