súčasné učebnice dejepisu pre základné školy majú veľmi slabú obsahovú i štylistickú stránku, najmä tie pre 5. a 6. ročník. Výnimkou je azda učebnica pre deviatakov. Podľa historika a didaktika Viliama Kratochvíla je to dôsledok prísne centralizovanej a netransparentnej politiky schvaľovania a vydávania učebníc.

nevyvážené, nepremyslené

V učebniciach sa vždy odzrkadľuje nielen nazeranie autorov na dejiny, ale aj ich hodnotová orientácia. Bolo by naivné myslieť si, že to tak nie je. Už len nadpisom sa dá vyjadriť hodnotový postoj. Učebnice dejepisu sú pritom prvým „médiom“, ktoré žiakom prostredníctvom minulosti ponúka určitý pohľad na súčasný svet a formuje ich postoje.

Naše učebnice sú nielenže nevyvážené, ale obsahujú aj množstvo chýb. Žiaci síce začínajú s dejepisom už v 5. ročníku, no celá učebnica je koncipovaná ako oboznámenie sa s históriou ako vedou. Statí, ktoré by sa venovali historikovej práci s prameňmi, je len málo. Žiaci sa neraz stretnú s témami, ktoré už poznajú z predchádzajúceho ročníka. Napríklad Kde sme bývali v minulosti a kde bývame dnes – v malých obmenách to poznajú z prvého stupňa a nedozvedajú sa nič nové. Iné témy (Keď zlyhá komunikácia) zase presahujú mentálny svet 11-ročných detí.

V šiestom ročníku musia deti s učiteľmi zvládnuť celé obdobie praveku, staroveké orientálne štáty, staroveké Grécko, Rím i európsky stredovek. Autori sa zamerali najmä na politické dejiny a v texte sa veľakrát objavujú roky. Veľa rokov. No z bohatej kultúry Grécka a Ríma, ktorú sme zdedili a čerpáme z nej dodnes, sa do učebníc dostalo opäť málo. Na porovnanie – učebnica pre 6. ročník z českého vydavateľstva Fraus je zostavená úplne inak: Autori vôbec neuvádzajú roky, na začiatku kapitoly sa nachádza Stĺp času na lepšiu orientáciu. Zo starovekého Grécka približujú žiakom práve tie oblasti, s ktorými sa stretávame aj dnes, alebo im vysvetľujú slová, ktoré sa bežne používajú, no nepoznajú ich pôvod; napríklad lakonický podľa územia Lakónia, kde vyrástlo mesto Sparta známe prísnou vojenskou výchovou a vyžadovaním strohých odpovedí.

multietnická Európa, no nie v učebniciach

Dejepisné učebnice môžu pozitívne ovplyvniť napríklad spolunažívanie rôznych etník v našom priestore. Situácia v etnickej skladbe obyvateľstva po druhej svetovej vojne v strednej Európe (takmer monoetnické štáty) nie je prirodzená. Je dôsledkom besnenia nacionalizmu, ktorý vyvrcholil vzájomným vraždením sa európskeho obyvateľstva, zničením európskych židovských komunít, a tiež povojnových politických rozhodnutí o premiestnení celých etník – vysídlení Nemcov. Priestor strednej Európy bol vždy prirodzene multietnický. No to sa do súčasných učebníc dejepisu nedostalo.

„Priestor strednej Európy bol vždy prirodzene multietnický, no to sa do učebníc dejepisu nedostalo.“

V učebnici dejepisu pre 7. ročník sa autori minimálne zmieňujú o etnickej pestrosti stredovekého i novovekého Uhorska a zdôrazňujú najmä „slovenský“ element, a to aj v obdobiach, v ktorých je historicky problematické hovoriť o Slovákoch. V rámci učiva o štvrtom tatárskom vpáde sa len spomenie pozývanie hostí, najmä nemeckých osadníkov, aby pomohli oživiť spustošenú krajinu. Nie je tu ani zmienka o ostatných etnikách – Rómoch, Židoch, moslimoch, ktoré tu žili už od včasného stredoveku! Ani v predchádzajúcej učebnici sa táto otázka podrobne neriešila. No žiaci aspoň získali lepšiu predstavu o mnohonárodnostnom zložení Uhorského kráľovstva, hoci bez zmienok o rómskom a židovskom obyvateľstve. V českej učebnici Fraus pre 7. ročník je pritom rozpracovaná oveľa komplexnejšie. Žiaci sa dozvedia aj o pozitívnom spolunažívaní s Rómami, aj o ich prenasledovaní. Zároveň sa dočítajú o ich putovaní z Indie do Európy a sú im vysvetlené pôvody pomenovaní Róm a Cigán.

Možno je načase zmeniť spôsob výkladu o našich dejinách. Orientovať sa výlučne na slovenský etnický element v našich dejinách nie je korektné. Väčší dôraz by sa mal klásť na významné šľachtické rody, ktoré sa spájali najmä s územím Slovenska a pozitívne pôsobili na jeho rozvoj. Významné rodiny a rody predstavujú v prúde času určitú kontinuitu. Prostredníctvom nich si žiaci môžu vybudovať živší vzťah k minulosti svojej krajiny. A to sa týka aj pamiatok (hradov, kostolov či kaštieľov), ktoré nám tu zanechali.

smerom k súčasnosti

Najnáročnejšie na spracovanie sú vždy kapitoly venované 20. storočiu. Na Slovensku máme stále historikov s rozdielnym hodnotením druhej svetovej vojny, najmä pokiaľ ide o hodnotenie slovenského štátu z rokov 1939 až 1945. Samozrejme, žiaci by sa mali vedieť orientovať v základných dátumoch politických udalostí, no na pochopenie tej mrazivej doby by bolo vhodnejšie stavať na osobných príbehoch prenasledovaných ľudí. A tiež na tých, ktorí sa snažili napriek ohrozeniu pomáhať.

„Naše učebnice sú nielenže nevyvážené, ale obsahujú aj množstvo chýb.“

Takisto atmosféru obdobia po februári 1948 viac priblížia osudy 14-, 15-ročných detí, než neznáme mená politikov. História bola dlhé stáročia najmä rozprávaním s mravným ponaučením. Občianske združenie Nenápadní hrdinovia už niekoľko rokov zbiera aj prostredníctvom študentov stredných škôl osudy tých, ktorí sa dostali za svoje postoje do nemilosti štátu. Na príklade týchto životných príbehov sa žiaci môžu dozvedieť a emocionálne prežiť neprávosti, ktorých sa dopúšťal štát na svojich občanoch. A môžu sa tak stať aj citlivejšími na vzrastanie prejavov nenávisti voči ľuďom s iným názorom, náboženským vyznaním alebo inou farbou pleti.

Autorka je archeologička a historička.

Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.