„Bolo zamračené, padal drobný dážď, tma hustá ako smola. Pochod tmavým lesom a cez húštiny sa spomaľoval. Boli s nami starší kňazi, ktorým hrozilo väzenie, lebo odmietli kolaborovať s režimom, iní, ktorí sa angažovali za slobodu svojich veriacich, a jeden, ktorý sa už dávnejšie skrýval.“
Takto si na 9. apríl 1951, ktorý tragicky poznačil životy viacerých slovenských saleziánov, spomína vo svojej knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov kňaz Anton Srholec.
Obdobie komunizmu je plné hrdinských príbehov s tragickým koncom. Aktérom jedného z nich bol slovenský salezián Titus Zeman.
cez hranice
V tento deň sa skupina 22 rehoľníkov pokúsila nelegálne prekročiť rieku Moravu a cez Rakúsko sa dostať do Turína. V skupine boli okrem Srholca aj ďalší známi saleziáni, napríklad neskorší hlas Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy Anton Hlinka alebo špičkový biblista Jozef Heriban. Na ich čele stál don Titus Zeman. „Vyčerpaní sme šťastlivo prišli na hrádzu, ale až nadránom, práve sa brieždilo. V diaľke sa valila rozvodnená Morava – na horách sa topili snehy. Medzi hrádzou a brehom kalná voda, studená ako ľad. Mali sme len jeden čln. Nerozhodné váhanie,“ opisuje zlomový okamih Anton Srholec.
Na slobodu sa väznený kňaz dostal po trinástich rokoch, v marci 1964.
Titus Zeman sa snažil ostatných presvedčiť, že rieku treba prekonať za každú cenu. Skupina sa však postupne rozpadla. Podozrivé osoby si čoskoro všimla pohraničná stráž a za pomoci armády a polície ich pochytala. V cele sa ocitlo spolu šestnásť utečencov, medzi nimi aj Titus Zeman.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.