príjemné sviatočné popoludnie vám všetkým, milí spoluobčania.
Tradične sa o tomto čase ku gratulantom a želaniam k Novému roku pridáva aj prezident, a je to pre mňa veľká česť a naozaj milá povinnosť.
Vám, ktorým takto vstupujem do rodín, vašich domovov, možno ešte k sviatočnému stolu – alebo niekde aj do nepretržitej služby v nemocniciach, policajných oddeleniach, u našich záchranárov, hasičov, v sociálnych ústavoch a na ďalších miestach.
Vám všetkým: Prijmite prosím do nového roka moje najúprimnejšie želania lásky, porozumenia a priateľstva, ktoré nás robia ľuďmi. A ktoré dokážu človeka previesť aj cez najťažšie chvíle. Každého z nás aj všetkých spoločne.
Želám vám zdravie a vnútornú silu pre každodenné ale aj väčšie skúšky, ktoré musíme každý z nás prekonávať. Želám vám, aby ste pri tom v každej chvíli v tomto novom roku uchovali svoju vieru v ľudskosť. Nádej, že veci zvládneme. A vieru v lásku svoju a svojho okolia, ktorú dávate a dostávate.
Prejavme ju – prosím – aj tým ľuďom, našim spoluobčanom, ktorým ju osud nedoprial v takej miere ako väčšine z nás. Lebo nakoniec je to vždy schopnosť rozdávať, ktorá nás robí najšťastnejšími a ktorá po nás zostáva, kdekoľvek ju prejavíme, ako stopa na tomto svete.
Želám vám, vašim blízkym, vašim priateľom – želám všetkým občanom našej Slovenskej republiky zdravie, ale aj silu meniť veci k lepšiemu. Pre svoju rodinu, pre svoju obec a mesto a pre náš spoločný domov Slovensko. A prijmite aj moju gratuláciu vám všetkým k dnešnému štátnemu sviatku – výročiu vzniku našej samostatnej Slovenskej republiky.
Tradične v tomto novoročnom televíznom príhovore prezident hovorí o krajine. Čo konkrétne nás viac teší a čo viac znepokojuje; čo nás povzbudzuje a čo možno znechucuje; čo sme zdedili po predchádzajúcom roku doma aj vo svete – a s čím sa budeme v novom roku pravdepodobne potýkať.
Dnes urobím výnimku a začnem trochu inak. Lebo je pravda, že udalosti minulého roku boli silné doma aj vo svete. Prakticky celý rok. Vlastne až do jeho posledných dní. A predchádzajúci rok naplno otvoril otázky, ktoré už nebudeme môcť obísť alebo zahovoriť, budeme na ne musieť odpovedať. Doma, v Európe, aj v širšom svete.
Chcem hovoriť o niečom, čo bude mať vplyv na nás všetkých, na budúcnosť krajiny, ktorú spoločne spravujeme a rozvíjame – na naše Slovensko. Nech sa budeme zhovárať a rozhodovať o ktorejkoľvek ďalšej téme.
Krátko pred koncom minulého roku bol zverejnený prieskum o správaní mladých ľudí na internete. Výrazne veľká väčšina priznala, že sa na internete stretáva s prejavmi nenávisti, urážkami a vulgárnosťou. A viac než dve tretiny uviedli, že to považujú za závažný spoločenský problém. Na otázku, čo proti tomu robia, však vyše 70 percent odpovedalo: „Akceptujem to – neurobím nič, aj tak by to nemalo význam – nevšímam si to.“
Každý z nás, kto sa pohybuje na internete a sociálnych sieťach, tomuto postoju rozumie. Ale čo tým v skutočnosti hovoríme? Hovoríme, že to, čo by väčšina z nás nepripustila doma, na pracovisku, medzi priateľmi, známymi alebo aj cudzími ani verejne na ulici, to, čo by drvivá väčšina z nás nechcela, aby sa takto správali naše deti.... tak nad tým na internete a sociálnych sieťach mávneme rukou a rezignujeme na to.
Žijeme časy, keď sú mnohí ľudia zneistení. Akoby sa vytrácali pocity istoty, stability, bezpečia. Je úplne normálne, že máme z mnohých vecí strach. Ale nesmieme dovoliť, aby boli pocity strachu prekonávané hnevom a nenávisťou. Je úplne normálne a máme veľa dôvodov hnevať sa, aj na mnohé javy a veci okolo seba, na iných ľudí, na politikov. Ale svoje rozhorčenie nesmieme ventilovať v agresivite.
Nielen demokracia, ale spoločnosť ako taká a naša schopnosť občianskeho spolužitia sa nám rozpadnú, ak sa prestaneme navzájom rešpektovať. Majme úctu k sebe aj k inému názoru. Dôležité je si uvedomiť, že prehráme všetci, ak si neuchránime spoločné hranice a kultúrne pravidlá nášho spolužitia. Posielať ľudí do plynu, hoci len na internete, je jednoducho neprípustné. Vyvolávať nenávisť a zlobu voči celým skupinám ľudí, národom, národnostiam, náboženstvám... alebo o nich tvrdiť, že sú menejcenné, to sa musí stať pre každého slušného človeka neprípustné a netolerovateľné. A to aj na internete. Želať hocikomu vrátane politického oponenta smrť – hoci „len“ na internete – je jednoducho neprípustné. Tvrdiť, že každý Róm je príživník alebo že každý moslim potenciálny terorista, je hlúpe a nepravdivé. Nesmieme tolerovať, ako týmito a ďalšími spôsobmi niekto šíri hnev a zlobu. Pretože každé zlo a každé nešťastie, ktoré si dokážu ľudia spôsobiť, sa začína slovom. Slovo má obrovskú silu a slovo nenávisti stálo na začiatku najväčších tragédií ľudstva.
Nepozorovane sa nám stierajú hranice. Čo sa ešte pred desaťročím-dvoma schovávalo v kúte, postupne sa presunulo na internet a sociálne siete a odtiaľ už krátkou cestou aj do reálneho života. Obráťme tento trend. Nakreslime znovu jasnejšie hranice – a dôsledne ich dodržiavajme. Dajme najavo, že za slušnosťou nie je strach. Dajme najavo, že slušnosť nie je slabosť. Slušnosť musí byť znova počuť. Ukážme silu slušnosti medzi sebou, v každodennom živote, aj na internete a sociálnych sieťach.
Rozosievanie hnevu medzi ľuďmi je totiž hriechom.
A chcem vás požiadať, aby ste rovnaké nároky uplatňovali aj na politikov. Myslím, že nevraživosť v minulom roku znovu prekročila nové hranice. Keď chýbajú rozumné argumenty, tak sa čoraz viac používajú osobné nadávky a hulvátstvo. Nenechajme tiež slušnosti, ľudskosti, tolerancii a kultúrnosti vtlačiť nálepku nejakej politickej korektnosti. Nikdy sa nepresadia dôvera, tolerancia a múdrosť, ak nebudeme viesť spoločenské a politické diskusie tolerantne, slušne, k veci, a bez červených očí a zlosti na jazyku.
O pár dní uplynie presne rok, keď sme sa celá krajina a mnohí z nás s pohnutím lúčili s otcom Srholcom. Výnimočným človekom, akých nie je veľa v nijakej generácii v nijakom národe. Opakovane sa vraciam k tomu, čo mi povedal, keď som sa ho pred rokmi pýtal, čo najviac potrebuje naša krajina. Ako mi s istotou, presvedčením a úsmevom odpovedal jediným slovom: Kultúrnosť.
Bolo to od neho doslova vizionárske. Videl a cítil, že znovu žijeme v časoch, keď sa stávajú kultúrnosť spoločnosti, osobná slušnosť a humanistické hodnoty každého jedného z nás dôležitejšie ako rozdiely v našich politických názoroch – alebo rozdiely v náboženských otázkach alebo pri osobných sympatiách a preferenciách. Som si istý, že pokiaľ sa toho budeme držať, tak sa nepomýlime pri žiadnom rozhodnutí, a zvládneme všetky prekážky a ťažkosti.
Lebo máme pred sebou dôležitý, veľmi dôležitý rok. Dal by sa nazvať rokom pravdy, či dokážeme o dobrých zámeroch hovoriť, alebo dokážeme s vecami pohnúť.
Slovensko máme ekonomicky na začiatku roku 2017 vo veľmi dobrom stave. Otázka je, či dokážeme dobrú pozíciu Slovenska a niektoré výsledky, osobitne ekonomický rast a klesajúcu nezamestnanosť, využiť do lepších služieb štátu a postupne aj do vyššej kvality života. Rokom pravdy bude budúci rok preto, lebo v opačnom prípade nám budúcnosť nastaví neúprosné zrkadlo.
Bude to dôležitý rok, v ktorom sa ukáže, či sa spustí ambiciózny plán reformy nášho vzdelávania. Či nájde podporu učiteľov aj rodičov. Či dostane podporu vlády a či sa za ňu postavia politici vo vláde aj opozícii. To, čo pripravili naši poprední odborníci, je dobrý plán – a veľmi sa za takúto veľkú politickú dohodu pod reformou vzdelávania prihováram. Aby sme krok za krokom prispôsobili celé naše školstvo úplne novej dobe, ktorá sa začala a ktorú budú musieť naše deti zvládnuť.
Tento rok bude rokom pravdy, či súčasný minister zdravotníctva a vláda dokážu v čase mandátu, ktorý dostali, dobehnúť projekty, ktoré predchádzajúce vlády rokmi zanedbali. A aby sme tie všetky zmeny dokázali pomenovať jazykom, ktorý chcú ľudia počuť. A to: na akom mieste, v akom čase a v akom presne rozsahu má občan právo – kdekoľvek žije – na kvalitnú zdravotnú starostlivosť zo svojho poistenia.
Bude to dôležitý rok, v ktorom sa ukáže, či jedinou a hlavnou odpoveďou štátu na problémy sociálne odkázaných rómskych občanov bude iba represia. Alebo demonštrácia sily. V niektorých miestach potrebujeme viac poriadku, ale potrebujeme aj plán, ktorý osobitne deti postupne vyvedie z nevzdelanosti a biedy. Malých regionálnych príkladov, kde veci už fungujú lepšie, je dosť. Teraz ich musíme preniesť do väčších rozmerov.
Bude to dôležitý rok, v ktorom sa do veľkej miery ukáže, či dokážeme vrátiť do niektorých našich regiónov dôvody na väčší optimizmus. Kde nepomôže ani nová cesta a kde nikdy nevznikne technologický start-up. Kde ale žijú ľudia a my predsa všetci chceme, aby tie miesta mali perspektívu. Aby tam ľudia chceli žiť.
Bude to rok dôležitý pre našu bezpečnosť. Či dokážeme hovoriť o plánoch a zámeroch, len keď niekde zaútočia teroristi, alebo sa budeme správať k bezpečnosti ako k priorite prvoradého významu. Európa bude musieť viac prispievať ku svojej bezpečnosti – a to znamená aj my. A ja by som považoval za užitočné, keby ste sa pýtali každého politika, ktorý vás bude tento rok strašiť nejakým druhom ohrozenia, či a akým spôsobom presadzuje modernizáciu a skutočné zlepšenie našich bezpečnostných zložiek.
Bude to dôležitý rok, lebo už príliš dlho trvá v našej krajine v jednej oblasti neudržateľná situácia. Veľká časť ľudí na Slovensku považuje neochotu štátu skutočne bojovať s korupciou a nastoliť rovnosť pred zákonom za závažný problém. Časť vedenia našej krajiny sa ale tvári, že sa nič nedeje. Nechcem vynášať súdy. Ale myslím, že tento hlboký rozpor – a obrovská politická nevraživosť a obviňovanie z neho vyplývajúce – sú nezdravé. Príslušní politici by mali premyslieť takú rekonštrukciu zodpovednosti, ktorá odstráni túto guľu na nohe našej krajiny. Guľu, ktorá ťaží atmosféru nášho denného života.
Začínajúci sa rok bude tiež dôležitým pre Európu, Európsku úniu, ktorej Slovensko posledných šesť mesiacov predsedalo. Rád konštatujem, že sme predsedníctvo zvládli so cťou a na vysokej úrovni. Všimnime si, že to síce bol polrok nabitý udalosťami aj ťažkými témami, ale debaty v Únii boli vecné a pokojné. Toto je tón, ktorý nám, Slovensku, aj celej Európe pristane a môže byť podstatným príspevkom k obnoveniu dôvery. A k tomu, aby bola Európa silnejšia, súdržnejšia, pripravenejšia aj bezpečnejšia.
Milí spoluobčania.
Aj my, Slovensko, môžeme zmeniť svet k lepšiemu, keď zmeníme k lepšiemu našu krajinu, náš domov. Môžeme zmeniť našu krajinu, keď každý z nás odvedie na svojom mieste kus normálnej poctivej práce a keď každému z nás bude záležať na tom, v akej krajine žijeme.
Želám nášmu krásnemu Slovensku, aby sme v tomto roku strážili kultúrnosť, aby slušnosť bola počuť a aby sa nám ten kus normálnej poctivej práce urobiť podarilo. My máme na to, aby sme si takto o rok mohli povedať, že sa veci začali meniť k lepšiemu.
Želám vám a vašim rodinám zdravie a lásku.
Šťastný nový rok 2017.