keď sa v zborovni spomenie Štátna školská inšpekcia, väčšinou vyvoláva paniku. Riaditelia telefonujú do okolitých škôl a zisťujú, čo môžu urobiť, aby boli inšpektori spokojní.
Časť učiteľskej verejnosti vníma inšpekciu naozaj ako inkvizičný orgán, ktorého úlohou je školu zničiť. No nájdu sa aj takí učitelia, ktorí vnímajú inšpektorov ako partnerov, s ktorými riešia pracovné problémy aj dávno po tom, ako sa inšpekcia skončila. Jedným z problémov veľkej časti slovenských škôl je ich uzavretosť pred dianím vo svete, ktorý je okolo nich. To spôsobuje rôzne názorové deformácie a jednou z nich je tá, že nikto nemá právo vedieť, ako veci fungujú vnútri školy, a ak tam náhodou niekto vojde, tak nemá právo na kritický pohľad.
Som vyrovnaná s tým, že nikdy nebudeme vnímaní ako výlučne príjemní partneri. Už aj preto, lebo disponujeme represívnymi nástrojmi, ktoré z času na čas využívame. Najmenej zo všetkého si však prajem, aby vzťah k inšpekcii zodpovedal výroku Caligulu „Nech ma nenávidia, hlavne, že sa ma boja“. Priala by som si skôr, aby prinajmenšom platilo to, čo povedal jeden z gymnaziálnych riaditeľov na našu adresu: „Nemám vás rád, ale potrebujem vás.“
„Riaditeľ školy je kľúčovým hráčom. Svoju moc by mal používať cielene, ale tak, aby pozitívnym spôsobom ovplyvňoval správanie učiteľov.“
ako ste to mysleli s tou uzavretosťou škôl?
Pred pár mesiacmi profesor Ivan Lukšík uvádzal na SAV publikáciu o výchove k občianstvu na prvom stupni ZŠ. Hovoril aj o tom, že je hrozné, ako sa školy uzatvárajú pred svetom. V čase, keď bol učiteľský štrajk, sa rozhodol, že pôjde podporiť jednu zo škôl. Chcel ukázať, že súhlasí s učiteľmi a ich požiadavkami a je na ich strane. Prišiel a sadol si na hodinu občianskej náuky, ktorej sa venuje. No trápnejších štyridsaťpäť minút nikdy nezažil. Cítil sa tam ako nevítaný hosť.
Ilustruje to aj e-mail, ktorý napísala školská psychologička z jedného gymnázia neďaleko Bratislavy, kde sme boli. Dovolím si citovať: „Keď som pred pár rokmi nastupovala do práce, myslela som si, že najťažšie bude pracovať s deťmi, prípadne s rodičmi. Je to náročné, no paradoxne často veľmi osviežujúce a vďačné. Každodenná realita ma však dotlačila do situácie, keď som pochopila, že najťažšie je pracovať s učiteľmi. Ctím si učiteľov, mám pred nimi veľký rešpekt a viem, aké náročné je vykonávať túto profesiu. Zažívam to v práci a tiež pochádzam z učiteľskej rodiny. Verím, že dnes je veľmi ťažké učiť a bojovať so situáciami, na ktoré neboli pripravení. Túžim po tom, aby profesia učiteľa mala opäť svoj vysoký spoločenský status, no som tiež presvedčená, že učitelia musia na sebe popracovať a prispôsobiť sa dnešnej realite. Je až neuveriteľné, ako sú často presvedčení o jedinečnosti a správnosti svojich postupov, ako sú mnohí osobnostne nevyzretí, a namiesto toho, aby hľadali riešenia, hľadajú výhovorky.“
škrtať políčka z ľavého spodného rohu do pravého horného rohu rovnou čiarou modrým perom a všetky pekne zarovnať. Naozaj sa inšpekcia zaoberá tým, aké majú byť čiary v triednych knihách?
Som zhrozená z niektorých predstáv o tom, čím sa inšpekcia zaoberá, a debatu na túto tému považujem za nedôstojnú. Na Slovensku neexistuje školský inšpektor, ktorý by s istotou mohol tvrdiť, že vie, ako má vyzerať šrafovanie formulárov, a keby to aj mohol tvrdiť, neviem si predstaviť, aký by mal na to praktický dôvod. Ak takýto inšpektor v službách inšpekcie pracuje, tak by mal uvažovať o zmene pracovného miesta. Na druhej strane je pravda, že inšpektori čerpajú informácie aj z pedagogickej dokumentácie. Napríklad, ak škola svojimi rozhodnutiami zasahuje do práv a povinností žiaka, tak je potrebné sa pozrieť, či tieto rozhodnutia sú zákonné a rešpektujú práva žiaka. Moji kolegovia majú kritizovať formálne nedostatky v dokumentácii iba vtedy, ak, povedzme, je natoľko nečitateľná, že nebude neskôr možné vydať opis vysvedčenia, alebo obsahuje nepravdivé údaje, alebo neobsahuje dôležité údaje.
nájdu sa aj takí riaditelia či zástupcovia, ktorí „strašia“ učiteľov celý rok príchodom inšpekcie. Dokonca sú školy, kde si vyrábajú ďalšie iné záznamy a pridávajú si k papierovačkám – len pre istotu.
Strach je v slovenskej spoločnosti viac prítomný, ako je zdravé. Často je vzbudzovaný umelo a slúži na manipuláciu ľudí. Poznám také prípady, že ak je riaditeľ školy neistý v tom, čo robí a nemá víziu o lepšom fungovaní školy, za ktorou by stáli aj jeho kolegovia, využije silu strachu z inšpekcie. Spoločný nepriateľ na okamih spojí učiteľský zbor a vedenie školy, pričom hľadajú v sebe vzájomnú oporu. Tieto situácie, ktoré majú priam rituálny charakter, považujem za prekážku pozitívneho rozvoja školy. Riaditeľ školy je totiž kľúčovým hráčom a svoju moc by mal používať síce cielene, ale zároveň tak, aby pozitívnym spôsobom ovplyvňoval správanie učiteľov, aby dobrovoľne smerovali k dosiahnutiu cieľov. V tých školách, kde riaditeľ spojil učiteľský zbor takýmto pozitívnym spôsobom, prevláda dôvera v samých seba a zmysel toho, čo kolektív robí. V týchto prípadoch sa ani riaditeľ, ani učitelia inšpekcie neboja, sú sebavedomí, veria si a aj v prípadoch, že sa pohľady inšpekcie a učiteľov na niektoré veci líšia, spoločné diskusie majú úroveň. Takže liekom na strach v školách je charizmatický líder a spoločnými cieľmi stmelený kolektív s dôverou vo vlastné sily.
pomohlo by dovzdelanie riaditeľov?
Určite áno. Považujem za úplne nemorálne, že niekto sa stane riaditeľom a funkčné vzdelávanie absolvuje po troch rokoch, čo sa stal riaditeľom a je dva roky pred koncom svojho funkčného obdobia. Ja si myslím, že už do výberového konania by sa mal hlásiť človek, ktorý toto všetko má za sebou. Nie je normálne, že povinnosť tohto vzdelávania vzniká až nástupom do funkcie. Druhá vec je samotná kvalita toho funkčného vzdelávania.
často ľudia vidia veci v horšom svetle, ako v skutočnosti sú. Aké dôsledky môže ŠŠI vyvodiť voči školám, prípadne voči učiteľom?
Máme nástroje, ktorými možno dosiahnuť buď odstránenie zistených nedostatkov, ale zároveň existujú aj nástroje, ktoré sama pre seba nazývam rigorózno-konzekvenčné. Je to možnosť podať návrh na odvolanie riaditeľa školy v prípade, že boli zistené závažné nedostatky, alebo podať návrh na vyradenie školy zo siete, uložiť finančnú sankciu či podať ministerstvu návrh na krátenie finančných normatívnych prostriedkov. Pri ich využívaní postupujeme naozaj uvážlivo. V školskom roku 2015/2016 sme vykonali viac ako dvetisíc inšpekcií a podala som jeden návrh na odvolanie riaditeľa školy, sedem návrhov na vyradenie škôl a školských zariadení zo siete, jednu finančnú sankciu a jeden návrh na krátenie finančných normatívnych prostriedkov. V žiadnom prípade inšpekcia nemá právomoc vyvodzovať dôsledky voči učiteľom, keďže za všetko, čo sa v škole deje, zodpovedá riaditeľ školy. Takže učiteľom odkazujem, aby sa inšpekcie nebáli.
ako prijímajú podobné rozhodnutia riaditelia?
Závisí to od situácie. No prekvapila ma jedna zo škôl, na ktoré sme podali minulý školský rok návrh na vyňatie zo siete. Riaditeľka sa rozhodla neprijať žiadne konkrétne opatrenia na odstránenie nedostatkov. Ich rozsah bol podľa jej slov tak závažne rozsiahly, že sa nedali odstrániť. Podobnú situáciu som nikdy predtým nezažila.
na začiatku roka rozpútal diskusiu otvorený list Viktora Križa, ktorý inšpektorov na škole obvinil z neprofesionality a zaujatosti.
V prípade listu pána Križa sa ukázalo, že z celého tímu mohol mať objektívne výhrady k jednému z jej členov, teda nie k inšpektorom, a nie k inšpekcii ako celku. Napokon, na jeho argumenty som odpovedala vo svojej reakcii na jeho otvorený list. Nemierne ma však mrzí, ak sa skutočne preukáže hlboká neprofesionalita ktoréhokoľvek môjho kolegu. Znamená to, že došlo k zlyhaniu nielen pri výbere zamestnanca, ale najmä pri jeho ďalšej príprave a vedení. V tejto súvislosti by som pripomenula jeden z mojich výrokov v debate organizovanej exministrom Draxlerom: „Tragédia učiteľa sa stala tragédiou inšpektora. Inšpektori pochádzajú z radov učiteľov, a teda sú čiastočne odrazom prevládajúcej mentality učiteľského stavu“. Aj školská inšpekcia je personálne pestro štruktúrovaná, aj tu platí prirodzené rozvrstvenie ľudí podľa ich schopností kreatívne a s nasadením pracovať.
vo výročnej správe ŠŠI sa hovorí, že sa chcete viac orientovať na kvalitu procesov v škole, a nie na formálne prvky, ktoré nemajú vplyv na ich kvalitu.
V našom rozhovore sme doteraz riešili údajnú fascináciu inšpektorov dokumentmi aj keď niekedy vôbec nevypovedajú o kvalite vzdelávania. S väčšou vážnosťou a váhou hodnotenia je potrebné hodnotiť procesy, ktoré vedú k rozvoju osobnosti žiaka. Je potrebné uvedomiť si, že základným poslaním školy je nielen objaviť potenciál žiaka, ale aj to, aby žiak spoznal a rozvíjal svoj vlastný potenciál. Nerozumiem, prečo si niektorí ľudia neuvedomujú, že vzdelanie je prostriedkom ku kolektívnemu prežitiu.
v Anglicku je bežné, že školy na svojich stránkach zverejňujú správu z inšpekcie. Môžu si ju teda prečítať rodičia, zriaďovatelia aj široká verejnosť. Organizácia poverená kontrolou dokonca zasiela škole a rodičom list, ktorý by mali sprístupniť aj deťom, a kde žiakom opisuje výstup zo svojho pozorovania. Viete si niečo podobné predstaviť na Slovensku?
Prečo nie? Školy so správou od inšpekcie môžu nakladať podľa svojho rozhodnutia, teda ju aj zverejniť. Štátna školská inšpekcia iniciovala zmenu v zákone, ktorý určuje jej právomoci a na základe tejto zmeny od 1. septembra 2015 zverejňuje na svojom webovom sídle súhrnné správy, kde sú uvedené zistenia, ich hodnotenie a aj jednotlivé subjekty, ktorých sa zistenia týkajú. Predtým nebolo možné uvádzať konkrétne školy, respektíve keď sme tak urobili, tak bola na naše konanie podaná žaloba na Najvyšší súd.
na Slovensku existujú aj riaditelia a učitelia, ktorí sa inšpekcie neboja a berú ju skôr ako pomoc pri zlepšovaní školy. Ako docieliť, aby sa na jednej strane učitelia kontroly neobávali, a aby na druhej strane inšpektori vedeli poskytnúť kvalitnú spätnú väzbu?
Na strane inšpekcie bude potrebné dosiahnuť stav, keď všetci zamestnanci budú profesionálmi, ktorí rozoznajú podstatné od nepodstatného. Hodnotenie vzdelávacích procesov v slovenskom inšpekčnom systéme je založené na hodnotení procesov cieleného rozvíjania kľúčových kompetencií žiakov. Ide v Európe o pomerne bežný inšpekčný model. Nie som s týmto modelom úplne vyrovnaná, určite potrebuje zmeny a je šťastím, že súčasná zákonná definícia inšpekcie umožňuje autonómne nastavenie systémov hodnotenia škôl. Takže je iba v rukách ŠŠI, ako efektívne to urobí. Nemá ísť o to, aby inšpekcia urobila zadosť zákonu, ale aby viac slúžila nevyhnutným potrebám a očakávaniam škôl a verejnosti.
Tento rozhovor vznikol vďaka Nadácii Eset.