hovorí sa, že žijeme vo veku informácií – všetko je na webe. Je v tomto veku informácií pravda dostupnejšia? Platí azda, že pravda víťazí a lož ťahá za kratší koniec? Žiaľ, pravda dnes nie je človeku o nič prístupnejšia, skôr naopak. Človek začína seriózne pochybovať, či pravda vôbec existuje: „Čo sa týka pravdy, mám tú svoju, ty máš svoju a slušný človek svoju pravdu druhému nevnucuje.“

Postmoderní filozofi ako Michel Foucault či Jacques Derrida v pojme pravdy rozpoznali účelový konštrukt jazyka. Svet je priestor, v ktorom na rôznych ihriskách hrajú rôzne mužstvá v rôznych dresoch a podľa rôznych pravidiel svoje vlastné jazykové hry. Pojem pravdy v takej hre funguje ako nástroj moci. Tomášovi Akvinskému sa vec pravdy javila ešte celkom jasne: Pravda je zhoda veci s intelektom. V očiach takzvaných dekonštruktivistov už pravda ako nahliadnutie reality osebe neexistuje. Pravda je plodom spoločenskej dohody: Pravdu má ten, kto má moc – pravda je to, čo sa presadí. V postmodernom svete existuje akoby už len politická pravda, pravda propagandy a spravodajských hier.

Náš svet sa naozaj hrozivo začína podobať svetu postmoderných hier. V čase komunizmu sa vládcovia bránili nepohodlnej pravde cenzúrou. To, čo sa komunistickej ideológii nehodilo, bolo zakázané. Verili sme, že treba hájiť pravdu, lebo iba tak si možno v totalitou zotročenom svete zachovať slobodu. Václav Havel to vyjadril za všetkých: Život v pravde je mocou bezmocných. V podmienkach totality pravda znamenala slobodu, bezmocnú moc nezúčastňovať sa na svete lži, znamenala silu zachovať si aj v ponížení ľudskú dôstojnosť. Preto sme pašovali zakázanú literatúru a rozmnožovali samizdaty.

Dnes máme slobodu slova, vyznania, prejavu. Máme ústavou zaručené právo na informácie. Ako sa v tomto oslobodenom svete darí pravde? Nie je to tak, ako sme čakali. Lož cenzúry nahradila lož spravodajských hier. Tvrdú moc zákazov nahradila mäkká moc reklamy, právnych prešmyčiek a mediálnych vojen. Áno, za tých 26 rokov sa tu všeličo dialo. Čo o tom vieme? Uniesli prezidentovho syna, pravdepodobný svedok únosu vybuchol vo vlastnom aute. Na mieste, kde auto vybuchlo, dodnes ako svedok nevyšetrenej vraždy stoji železný kríž – artefakt Fera Guldana. Dozvieme sa, ako to naozaj bolo? Všetci vieme, ako to bolo, no nikto nevie nič! V súdnych protokoloch zostala oficiálna verzia „samoúnosu“.

O pár rokov neskôr sa pod mostom „samozbila“ občianka maďarskej národnosti – Hedviga Malinová. Rafinovaným činom „samozbitia“ Hedviga atakovala vládu Roberta Fica – čerstvo zostavenú z ľavicového Smeru a nacionalistickej SNS. Tým ohrozila (na čo upozornil dokonca sám premiér) základy Slovenskej republiky. Čo ju to pochytilo? Naozaj sa zbila sama? Kedy sa dozvieme pravdu? Všetci vedia, ako to bolo, a nikto nevie nič!

Slovenskom sa prevalila kauza Gorila – záznam odpočúvania konšpiračného bytu, v ktorom politici a oligarchovia dohadovali svoje štátotvorné obchody. Vyšetrujú to, no nič nie je vyšetrené. Svedok odpočúvania je pripravený kedykoľvek vypovedať, no nik ho nechce vypočuť.

Pravda tak aj dnes ťahá za kratší koniec. Internet nás neustále zaplavuje prúdom konšpiračných teórií o sprisahaniach, temných plánoch a dohodách ešte temnejších síl, čo spoza kulís riadia scény na doskách sveta. Ako sa k tomu postaviť? Rezignovali sme na pravdu? V tom sa predsa ani čert nevyzná. Všetci klamú! Múdry neverí nikomu. No tí, čo s nami chcú manipulovať, cynickí majstri propagandy, od nás nechcú iné, nič viac – toto im stačí; stačí im naša rezignácia na pravdu. Stačí im naša zatrpknutá, trochu hysterická nedôvera k všetkému.

Vo svete, v ktorom už nejde o poznanie pravdy o tom, ako sa veci majú, kde je všetko iba politickou stratégiou, kultúrnou vojnou či jazykovou hrou záujmových skupín, človek v mene slobody stráca slobodu. Manipulujeme a sme manipulovaní. Klameme a sme klamaní. „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí,“ povzbudzoval kedysi Ježiš svojich apoštolov.